Prosíme, šírte ďalej!

Nespočítateľné množstvo prírodovedcov krúži po celej krajine, množstvo ostrozrakých laikov ma sužuje návštevami, telefonátmi, alebo ma oslovuje na ulici, cestách či vo vlaku a pýta sa ma stále tie isté otázky: kde sú lesy zachránené presvetľovaním, kde sú umierajúce lesy, a kde sú skutočné husté lesy? Cestujú po celej sieti ciest v celej krajine od Hanko až po Utsjoki, z Vaasa do Illomantsi, túlajú sa po koľajach, ktoré v lesoch zanechali mechanizmy, idú za každý roh a sledujú každý ostrov a celé pobrežie zo svojich lodí. Túlajú sa aj vnútri lesov, aby zberali lesné plody, huby, aby poľovali, alebo len tak sa v ňom bezdôvodne potulovali. Ale nenachádzajú nič iné ako polia stojacich polámaných kmeňov, medzi ktorými sú lesné škôlky so stromami hrubými v tom najlepšom prípade ako ruka , alebo v lesoch stredného veku, ktoré boli vyťažené až na takmer pár posledných stromov na semeno, takže sú v skutočnosti tiež iba lesným škôlkami. Vravia, že pravé stromy, stromy na ktorých objatie treba obe ruky sú len v zastavaných areáloch a pri vilách. Čo teda zvyšuje objem metrov kubických v štatistikách?

Moja pozícia v tejto záležitosti je skutočne nešťastná tak ako v mnohých iných. Mnoho ľudí sa snaží presvedčiť ostatných či už v rozhovoroch alebo v novinových článkoch, pri polemikách alebo pre upokojenie, že si vymýšľam alebo z nejakého dôvodu preháňam. Som “pánom z Helsínk” a inokedy “rozumbradom”, alebo “šíriteľom poplašných správ”, ktorý nemá predstavu o realite “ľudu” a “bežného pracujúceho človeka” alebo o “skutočnom stavu vidieka” a o “ekonomike”. Otrasený musím vyhlásiť, že som žil vo všetkých týchto realitách a videl som to všetko na vlastné oči. Sledoval som celé povojnové ruinovanie vidieka, prírodných biotopov a lesov mojej otčiny, pokrčenie a zašpinenie jej materskej tváre. Skutočne som urobil chybu, ale nie chybu, z ktorej ma obviňujú moji protivníci. Práve som zistil, že niečo malé vo mne zhrdzavelo. Nemôžem si presne spomenúť na všetky regióny, ktorých lesmi som jeden po druhom prechádzal v gumákoch alebo zimných topánkach, s kompasom pripevneným pri páse a s mapou v ruke. Prešiel som si svoje poznámky, a aj keď som ich neprelistoval celé, bol som vo viac než dvestopäťdesiatich krajoch, čiže zhruba v polovici z počtu, ktoré má Fínsko od administratívneho delenia v roku 1950. Vzorka je dostatočná a môžem s určitosťou povedať, že nie je mnoho iných, ktorý majú takéto poznatky o stave fínskych lesov z vlastnej skúsenosti . K mojim skúsenostiam patrí aj vzorka desiatich dedín v Tavastii, kde som videl časť lesov takmer každého malého vlastníka, do mnohých som zašiel a detailne sa s nimi zoznámil.

Nikdy som nesedel v satelite, a preto verím družicovým snímkom zimného Fínska, Švédska a Ruska, ktoré publikoval Mikko Puntari. Vlastne by som ich v skutočnosti ani nepotreboval, pretože som to isté videl zo zeme: rovnaká hustá step, rovnaká ľadová púšť a rovnaké tmavé hradby lesov vo Švédsku a Rusku.

Čo všetko obnáša môj “život v lese”? Môže vôbec niekto vybrať hlavné body a položiť ich na papier? “Skúste to zhustiť”, vravia redaktori. “Nechaj spomienky tiecť”, “povedz mladým”, “oživ pamäť vrstovníkov”, vraví mi moje staré ja, ktoré túži po návrate do čias zlatej mladosti.

Mal som čas zazrieť panenské lesy, nedotknuté sekerou, počnúc zalesnenými ostrovmi Llandského súostrovia, až po húštiny lesov v južnej Tavastii, v Suomenselkä, v Karélii, Kainuu a južnom Laponsku, kde vtedy nebol ani jeden chodník. Boli aj lesy, kde človek mohol, možno raz za hektár, nájsť týčiaci sa peň. V dedinách sa spomína, ako bolo niekoľko rovných obrovských kmeňov dotiahnutych na pobrežie na stavbu lodí, takýto kmeň v plnej dĺžke ťahalo päť koní. Človek mohol ísť míľu za míľou Vienanskej divočiny v divokých krajoch Mujejärvi a Jonkeri v Nurmes a Kuhmo bez toho, aby videl stopy po ľuďoch: žiadne triesky, žiaden táborák. Odtiaľ viem, čo to znamená to upadnúť do vytŕženia, do iného stavu mysle, stratiť z mysle cestu na mape a nasledovať len približný kurz kompasu, uložený v hĺbkach mysle – a ísť priamo k veľkej jedli, ktorá bola obývaná orlami skalnými a ich mláďatami, bez toho, aby som vedel, v ktorej provincii vlastne som, či v Oulu či v severnej Karélli.

Ach, tie kedysi majestátne divočiny Ranua a Pudasjärvi, kde som tiež kráčal po stopách zlatých orlov, oh, Palovaara a ich v lete voľne sa pasúce stáda koní na každom kroku, so zvoncom, ktorý visel na krku vedúceho žrebca, Vilmivaara a Soidikangas, pôvabnejšie než samotní bohovia! Tam som urobil svoj rekord v nepretržitej chôdzi, tridsaťšesť hodín v ustavičnom parnom prúde, keď sa môj spoločník bez kompasu stratil v divočine a musel som ho hľadať. A inde, obrovské staveništia v Pudasjärvi, kde rozľahlé močariny boli zmenené na obývané plochy -  tá zatrpknutosť správcov, technikov a predsedov štátnych lesov, keď hrebene s najkrajšími borovicami, hraničiace s otvorenými bažinami, boli rozdelené medzi farmárov.

Tiež si pamätám nespočetné množstvo lesných chatiek, do ktorých drevorubači a lesní robotníci -slovo “pilčíci” ešte neexistovalo- nosili po chodníkoch a cestách dlhé míle zásoby jedla. Pamätám si zimný zhon cez deň a nočné skupinové chrápanie a počas leta ticho, v ktorom ostali len dvaja starí strážcovia, čo tu žili po celý rok. Spomínam si na transport kmeňov, ktoré som videl počas zimných potuliek na bežkách: objavili sa nečakane ako duchovia, spodné vetvy smrekov sa rozprestreli na bok ako záclony, práve vtedy ste začuli vŕzganie povozu, ktorý deväť koní, s parou nad chrbátmi, ťahalo z lesov až na pobrežie. Na jar po nich nezostala žiadna stopa okrem slamy, ktorú dal uložiť vodca kolóny proti šmýkaniu na najstrmejších zrázoch, a aj tú postupne pozbierali a vyniesli do svojich hniezd na najvyšších vrcholcoch borovíc orliaky morské. Potom les na polroka utíchol, muži boli na pobreží alebo pracovali s nástrojmi na odkôrnenie dreva na skládkach dreva pri cestách, už v marci na slnečných brehoch vyzlečení do pol pása, a potom od prvého mája na svojich poliach.

Živo si spomínam na prvé trasy pre bicykle a mopedy v štátnych parkoch Perho, Halsua a Lesti. Neskôr ku nim pribudli hrboľaté, v zime zľadovatené poľné cesty, ale ani tie nevydržali dlhšie ako predchádzajúce. Teraz máme sieť štrkových ciest, ktorých stovky alebo možno tisíce kilometrov rozparcelovali lesnú krajinu na malé kúsky a zohavili ju. A následne takto zohavili aj jazerá v lesoch, priniesli do nich sklolaminátové lode, stánky s občerstvením a preplnené autobusy, všetko vo variáciách každej farby dúhy.

Burácanie a rachotenie holorubov bolo odštartované v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia kórejským obchodným koncernom. Spomínam si na prvé takéto otvorené priestranstvo, ktoré som videl na stovkách hektárov v kraji Luopioiset v lesoch Yhtyneet Paperitehtaat, tieto rozsiahle plochy boli teraz ležali holé po predpísanom vypálení, čierne a do ďaleka sa týčiace. Môj vtedajší spoločník a neskorší doktor, Pekka Putkonen, ich pomenoval kliatbou Kullerva a dodnes sa pod týmto označením objavujú v mojich poznámkach. Toto priestranstvo bolo ďalej rozšírené mužmi s pílami pre jedného alebo pre dvoch. Ľudia a práca boli dostupné v nekonečnom množstve, tak ako sú vlastne dostupné aj dnes, bolo by možné dať sťať lesy len pomocou vreckových nožíkov. Ale technika sa už vtedy zakráadala a onedlho bola pripravená zaútočiť na samotné srdce divočiny a na čokoľvek iné takto zbaviac človeka všetkého, čoho je hodný: ťažkej práce, snaženia a premáhania sa. Prvá motorová píla počas zimnej prechádzky v zázemí Pälkäne Ruokola signalizuje strašnú zmenu v mojom živote, v tom istom roku, v auguste som svedkom prvého veľkého nasadenia motorových píl pri ťažbe v panenskom lese v Ilomantskej Narve. Potom miesto ťažby, ktoré som videl túto jar, v roku 1993, no na tom už vlastne nezáleží.

Ale po prvé a predovšetkým, pamätám sa, čo sa pred mojimi očami stalo so stromami, rozplynuli sa mi pred mojim zrakom ako topiaci sa sneh. Borovicové háje so stromami, ktoré mali kôru pevnú ako štíty, sa stratili, večné husté a tienisté smrečiny zmizli, toto všetko bolo nahradené krovinatým porastom lesných škôlok, ak vôbec bolo niečim nahradené. Každá breza s kmeňom hrubším ako noha sa vytratila. Osikové háje boli zlikvidované najefektívnejšie, tie staré bútľavé osiky, na ktorých, ak by som sa na ne vyšplhal, mohol by som zakrúžkovať tri stovky kaviek, sov a hrdličiek, zmizli už v päťdesiatych rokoch. Holoruby začali v päťdesiatych rokoch ďaleko od miest, no v osemdesiatych rokoch sa dostali až ku dvorom domov a na pobrežie. Aby sme to zhrnuli, množstvo dreva kleslo nepredstaviteľným tempom. Spočítal som, že v lesoch okolo dedín Tavastie zostala na začiatku osemdesiatych rokov tretina metrov kubických dreva oproti stavu na konci štyridsiatych rokov, neuveriteľná dvojtretinová strata za tridsať rokov. V iných častiach sú škody ešte väčšie, najhlbšie bol touto krutosťou zasiahnutý sever krajiny. Už koncom päťdesiatych rokov bol starý majster z Pudasjärvi nahnevaný, lebo nenašiel ani jeden strom, z ktorého by mohol urobiť aspoň bič pre dieťa.

Úspech propagandy ťažobného priemyslu v boji proti realite je ohromujúci. Čo som opísal vyššie som videl na vlastné oči alebo na snímkach zo satelitu. Vyhlásenia ťažobného priemyslu o úspornej ťažbe a zvyšovaní štátnych rezerv dreva bolo väčšinou bez výhrad prijaté- ľuďmi, ktorí zriedkavo vidia les čo i len z okna automobilu, ľuďmi, ktorí sa domnievajú, že všetko zelené, čo nie je pole, je zákonite lesom. Týmto klamstvom bola verejnosť kŕmená z takmer každých novín. K môjmu počudovaniu som tieto isté štatistiky videl aj v knihe, ktorá je ináč starostlivo spracovaná a na iných miestach alarmujúca “Stav životného prostredia vo Fínsku”. Ako vravel Goebbels, neustálym opakovaním sa z klamstva napokon stane pravda.

Čo všetko je za všetkými týmito lesníckymi štatistikami, Ako boli zozbierané? Prihodilo sa mi to, čoho som sa na počiatku obával -prepadol som spomienkam, stratil niekoľko strán a unavil čitateľa. Dám mu týždeň na oddýchnutie a dúfam, že poslúži aj na to, aby našiel chuť pokračovať.

1993

Je pozoruhodným sociopsychologickým javom, že inteligencia a hlúposť nie sú všade rozložené rovnomerne blízko čísel, ktoré by zodpovedali štatistickej pravdepodobnosti. Sú niektoré odbory a špecializácie, v ktorých sa hlúposť zvlášť akumuluje, kde si tak povediac ustlala.

Aby sme začali niekoľkými príkladmi: do úvahy prichádzajú sociológovia, meteorológovia a ekonómovia. Uvádzam ich sem pre útechu ľudí pracujúcich v lesníctve, dá sa povedať z humánnych dôvodov. Profesionáli v lesníckom odvetví sa od iných odborníkov nelíšia svojimi činmi pri okamžitom porovnaní, ale až v momente, keď sa na ich konanie pozrieme z dlhodobého hľadiska. Lesníctvo a lesníci vytvorili skutočný ostrov ľudskej hlúposti.

História lesného hospodárstva vo Fínsku je cestou plnou agónie, nekonečnou reťazou chýb a nešťastí. Keď bolo napokon pomaly a s horkosťou opustené jedno chybné smerovanie, takmer okamžite ho nahradil druhé. A všetko sa to dialo po celej krajine tak, ako je typické pre centralizovanú, systematizovanú ekonomiku. Najznámejším príkladom bola snaha o vyhubenie briez celou touto obrovskou mašinériou, kým sa breza zrazu nestala jednou z pre priemysel najviac cenených drevín. Rovnako veľké boli straty, ktoré spôsobilo “kalelointi” teda vyčisťovanie priestranstiev, keď sa zhadzovali skupiny mladých stromov na miestach, kde lesná škôlka nebola rovnomerná. Týmto spôsobom sme stratili tridsaťročné stromy a získali sme, v prípade úspechu, lesnú škôlku s porastom, ktorý mal vek 0, na štvrtine alebo pätine pôvodnej rozlohy.

V každom prípade u lesníkov nezostala ani stopa po kalkulačných schopnostiach na úrovni základnej školy. Celkový rozsah obchodu, kde možno plný vzrušenia sledovať zvyšovanie ročného obchodného rastu, ktorý zároveň prerieďuje les na úroveň, keď drevo rastie dvojnásobne rýchlejšie ako v pôvodnom príliš hustom, zakrpatenom, degenerovanom lese. Aj keď počet kmeňov stromov stúpol päťnásobne, na radosť lesníkov, po ktorých tvárach stekali horúce slzy šťastia, ziskom bolo drevo mizernej kvality, ktoré privolávalo zúrivosť a zúfalstvo stavbárov. Osobne dobre poznám to druhotriedne drevo pochádzajúce z takto vysadených lesov, v ktorom zostane hlboká šľapaj, keď sa naňho stúpi.

Po mnoho rokov boli lesy využívané tak, že sa rúbali veľké stromy a menšie stromy boli ponechané, kým nevyrástli do výšky, keď boli vhodné na výrub. V takomto spôsobe výrubu nebola žiadna chyba okrem tej, že išlo o spôsob diktovaný sedliackym rozumom a farmárom pri nej nebola potrebná odborná pomoc expertov. Pre tento jediný dôvod odborníci v lesnom hospodárstve nazvali túto metódu selektívnym vyrubovaním a vyhlásili ju za extrémne škodlivú pre les. Tak ako obyčajne na dlhú dobu uverili tomuto klamstvu, pretože si mysleli, že malé stromy, skryté v tieni, chradli a stratili svoju schopnosť pokračovať v raste. To je dôvod, prečo by celý les mal byť vyrúbaný naraz a namiesto nech by mal byť vysadený nový, pravidelný porast rovnakého veku. Tak sa zrodili holoruby, najväčšia skaza fínskych lesov od poslednej doby ľadovej.

Celá táto teória, ktorá dodnes určuje spôsob, ako sa chovať a využívať pôdu vlasti, je samozrejme, holým nezmyslom. V skutočnosti môže totiž strom, ktorý po dlhé roky sníval v nutričnom tieni, v okamihu, keď dostáva dosť svetla a miesta začať radostne rásť. Podrobne som sledoval niekoľkých vytrvalých farmárov, ktorý sú schopní brániť sa tlaku veľkých lesohospodárskych firiem  a predávať novú dávku kvalitného dreva každých päť až desať rokov. Zvyšky kvalitného dreva, ktoré možno zohnať vo Východnom a Centrálnom Fínsku sú plne spojené s týmito nemnohými starými mužmi. Produktivita postupne dorastajúceho lesa je z dlhodobého hľadiska väčšia ako v lesoch, kde sa strieda úplne vyrúbanie s prácnou výsadbou.

Takže po holoruboch nasledoval zmätok nazvaný “obnova lesa”. Hrozné zrážanie a trieskanie, armády mechanizmov, ktoré poorali alebo aspoň poznamenali skaly po celej krajine, milióny hektárov s biliónmi jaziev. A obrovská variácia metód obnovy – výsledky týchto experimentov bude vidieť až o mnoho rokov, a aby boli naozaj priekazné, museli by byť uplatnené na území porovnateľnom aspoň s rozlohou Dánska.

Ako vyzerá takáto “reforma prírody”? Niekoľko borovíc je ponechaných okolo otvoreného priestranstva na semeno. Niečo (nové a)zvláštne bolo aj na spôsobe, akým bolo smrekové drevo okrem tých pár stromov vyrúbané, v tom čase som totiž na takom mieste nazberal drevo na dva roky kúrenia, ktoré tu drevorubači ponechali ako zvyšky. Nech je to ako chce, dlho pred ďalšou sezónou výsadby sa tých pár stromov, ktoré boli ponechané na semeno, zrútilo počas jesennej búrky, borovice aj smreky sa vyvrátili a zanechali iba čierne kruhy koreňov týčiace sa nahor. Po niektorých smrekoch zostali až trojmetrové polámané kmene. Otvorené priestranstvo sa tak začalo ďalej rozširovať hlboko do lesa, kým došlo k miestu, kde bol les schopný vzdorovať búrkam.

Obnovovanie lesa výsadbou semien je tak zriedkavé, že rovno môžem prejsť na výsadbu prostredníctvom sadeníc. Jej obrovská popularita môže byť vysvetlená hlavne obrovským rozšírením pestovania a predaja sadeníc. Poďme si narýchlo porovnať dva druhy stromov, jeden za druhým.

Od holorubov sa entuziazmus šíri ešte ďalej. Aj pasienky a polia v okolí dostávajú pekné rady tmavozelených smrekových sadeníc. V druhom alebo treťom roku príde jesenný mráz v čase, keď rastliny stále rastú a nie sú na neho pripravené. Tmavozelená sa mení na hnedú a tieto pravidelné rady sa zrútia nadol do trávy, do jemného objatie vlhkej masy rastlinstva, do milosrdného udusenia. Ale európskej breze mráz nevadí, prekvitá v plnej sile. Skutočne prosperuje v spojení s losmi, ktorý jej semená prenesú na miesto novej výsadby hocikam v celom Fínsku. Losia metóda kultivácie mi pripomína mi pripomína starú povesť o kráľovi a šachovnici, kráľ dal na prvý štvorec jedno zrno pšenice, na druhý dva, potom štyri, šestnásť… Dve halúzky na mladom brezovom stromčeku prvý rok, potom štyri, osem, šestnásť…

Existoval tiež trend výsadby geneticky upravených stromov pre potreby zápalkární, aj keď ten nikdy nedosiahol celonárodnú škálu s tisícmi hektárov. Hádate prečo? Pretože toto upadajúce odvetvie bolo zhruba v tom istom čase potichu presťahované do zahraničia.

V každom prípade, obchod s borovicovými sadenicami je jednou z najväčších celonárodných obchodných akcií. Následky v teréne sú desivé. Nemám na mysli len Laponsko, kde takéto škôlky zopár rokov bojujú o prežitie, kým sa nestratia v tundre. Bol som dieťa, keď som pozoroval “vyčisťované priestranstvá” v južnom Fínsku, z ktorých dodnes aj tie najbujnejšie sú pokryté len burinou. Spočítam teda, koľko z tých deformovaných poohýbaných rastlín má ešte stále nejaké zelené ihličie. Minulý rok to bola ešte každá piata, tento už len každá ôsma. Raz som sa prechádzal po veľkej otvorenej lesnej škôlke v Hauho, kde preventívny postrek proti tráve a burinám zabil aj každý päťročný stromček. Napriek tomu najmä vo farmárskych oblastiach som videl aj zopár prosperujúcich lesných škôlok a mohol som urobiť nejaké výpočty: každá šestnásta alebo osemnásta z borovíc bola ako-tak rovná, ostatné predstavovali tú najvýstrednejšiu zbierku ohybov, slučiek, zrastených kmeňov a uhlov, akú si možno predstaviť. Najväčší údiv, ale príde, keď sa snažíte stlačiť a ohnúť tie najmizernejšie z nich, správajú sa akoby boli z gumy, pokývajú sa a ohnú  späť do pôvodného tvaru, aj keď niektoré majú len hrúbku ruky.

Toto všetko dokazuje, že lesník nechápe nič o jednotlivom strome, ani o celistvosti lesa: ako cítia, aké majú potreby, a čo dokážu vydržať. Lesy nie sú až tak neuveriteľne zraniteľné, dokážu odolať červotočom, zajacom, losom aj búrkam. Takže dovoľujú tu a tam zrúbať aj nejaký ten strom človeku. Hustota a úkryt sú základné vlastnosti potrebné pre kvalitný les, a preto čo i len uvažovať nad lesom zloženým z jedného druhu stromov, je totálny nezmysel.

Podobný problém sa dotýka aj vysušovania močiarov, aj keď tu už prechádzame k inému typu našej krajiny, k tomu, ktorý jej dal meno(1). Vysušenie fínskych močiarov bolo označené za jednu z najväčších rán, ktoré v dvadsiatom storočí utrpela príroda. Čo môže byť zaujímavé, je fakt, že na pätine tohto územia nevzišlo ani jedno semeno a pravdepodobne žiadne ani nevzíde a zisk zo zvyšku je zhruba rovný výnosom z bankových úrokov. Miliardy dolárov sa vyhodili do vzduch, keď sa používali a opotrebúvavali dovezené stroje a dovezený olej a nafta boli spaľované na pôde močiarov a bažín. Tieto peniaze ešte stále mohli byť v štátnom rozpočte.

Aký bol zisk z tohto všetkého? Na každom kroku sme vytvorili a zhromažďovali obrovské straty, ktoré zgumovali skromné úspechy a víťazstvá v iných odvetviach. V tomto prehľade som nepovedal ani slovo o základnej filozofii drevospracujúceho priemyslu, ochrane živého tvorstva, ani o množstve oxidu uhličitého v atmosfére a podobných veľkých veciach. Hovoril som len o limitovanej perspektíve z pohľadu ekonomiky malého Fínska. A aj z tohto pohľadu je konečný výsledok hier v obchode s drevom vo všetkých ohľadoch negatívny. Bez lesných odborníkov, škôl a profesionálov v tomto odbore by Fínsko produkovalo rovnaké množstvo kvalitnejšieho dreva a lesy by boli neporovnateľne hustejšie. Nezabudnuteľné označenie -”obrnený ničiteľ”-, ktoré dal fínskym lesohospodárom Urpo Häyrinen, veľká osobnosť programov pre ochranu národných parkov a obnovu močarín, by mohlo byť kľudne pozmenené na obrnený idiot.

1993

(1)Fínsko je vo fínštine nazývané Suomi. Slovo suo znamená močiar a tvorí prvú slabiku názvu krajiny.

]]> http://plsvk.wordpress.com/2011/07/29/obrneny-idiot/feed/ 0 Redakcia Finland - Lapland finland_old_growth_logging Finland forestry http://plsvk.wordpress.com/2011/07/06/1-kapitola-les-cast-i-povodny-les-v-talaskangas/ http://plsvk.wordpress.com/2011/07/06/1-kapitola-les-cast-i-povodny-les-v-talaskangas/#comments Wed, 06 Jul 2011 22:35:26 +0000 Redakcia http://plsvk.wordpress.com/?p=628 ]]> V druhej redakčnej poznámke z Helsingin Sanomat (2.mesiac, 27. ročník) sa vyhlasuje, že pôvodný les so svojimi rastlinami, hubami a zvieratami nie je pre prírodu o nič cennejší ako les, ktorý je vyrúbaný, alebo ako voľná plocha, kde je namiesto lesa vysadené alebo zasiate niečo iné, napríklad tzv. “stromové pole” so svojimi rastlinami, hubami a zvieratami. Drevorubači neničia prírodu, aj keď popília celý les. Všetko toto je naozaj pravda, a aby som to hneď aj dokázal, rozpoviem príbehy troch pôvodných fínskych lesov.

Prvý les bol vyrúbaný presne tak ako ten v Talaskangas a potom, keď plochu vyčistili od pňov, bola na jeho mieste vysiata pšenica. Nedošlo predsa k žiadnej významnej zmene, pšenica je tiež zelenou súčasťou prírody tak, ako ňou sú tristoročné borovice a jej klasy sú rovnako okrúhle ako dva metre široké  kmene osiky.

Ďalší les bol takisto vyťažený a namiesto neho bola postavená továreň a okolo nej tridsať hektárov pre sklady a parkoviská. Je pravda, že tento nový prírodný les nebol zelený, ale zhlukovali sa v ňom ľudia, ktorí sú takisto cennou súčasťou prírody ako všetko iné.

Tretí pôvodný les bol tiež celý vyrúbaný a kameň, ktorý tu náhodou vyvrátil traktor,pritiahol pozornosť. Skoro vznikol na mieste sto metrov hlboký lom. Príroda sa takmer nezmenila a nová úroveň, ktorá vznikla sto metrov pod pôvodnou, bola tak isto prírodná ako tá predošlá. Kedysi vo víre času tam stála päťstometrová hora.

Aby som uviedol podobný príklad, rozpoviem ešte jeden príbeh, ktorý tentokrát pochádza z ľudského sveta, kde tiež fungujú podobné pravidlá. Stalo sa to v istom meste. Toto mesto sa volalo, povedzme,Turku. Stála v ňom veľká kamenná stavba, takzvaná katedrála. Tu sa odohrávali bohoslužby a iné náboženské udalosti. Táto búda sa ukázala ako stará, príliš vysoká a neekonomická. Zbúrali ju a namiesto nej postavili halu z tvrdeného plastu a so strechou z plechu, ktorá mala oveľa nižšie náklady na vykurovanie a užívanie. Bohoslužby pokračovali, no náklady sa zdali stále príliš vysoké. Halu zbúrali a miesto bolo vyčistené a zrovnané na rovinu, na ktorej sa každú nedeľu konali omše, a kde po iné dni stáli stánky trhovníkov, alebo sa na nej odohrávali futbalové a hokejové zápasy a podobné záležitosti. V zime museli byť omše pre chlad skrátené, ale bolo poukázané na fakt, že ich dĺžka nie je zárukou duchovného zážitku tak ako otvorená a odhodlaná myseľ.

1989

Úvod

Keď hovorím alebo píšem o dôležitých veciach týkajúcich sa života, keď sa opakovane snažím budovať hrádze proti nezastaviteľnej potope, väčšina mojich priateľov a mnohí neznámi ma považujú za naivného optimistu. Myslia si, že celá hra už skončila, že život celej planéty je v úpadku a čoraz viac sa približuje k definitívnemu uduseniu, a nič sa už nedá spraviť na zvrátenie tohto trendu.

Stále sa im snažím oponovať, hoci viem veci, ktoré vedia aj oni, viem, že koniec histórie je na dosah. Napriek tomu hovorím o vysokej pravdepodobnosti, nie o istote. Je to takmer to isté, ale len takmer.

Popri tom moje záujmy sú menšie ako záujmy, ktoré obhajujú títo myslitelia a vedci, pretože tí hovoria o “úplnom riešení”, čo znamená zachovanie prírody a života na Zemi do vzdialenej budúcnosti. Ja som na druhej strane za núdzového stavu, aký nastal, spokojný s akýmkoľvek predĺžením, akýmkoľvek aj minimálnym oddialením konca – “čas naviac pre prírodu” ako Järvinen, môj priateľ a zoológ, nazval svoj súbor článkov. Ani ľudskému jednotlivcovi nie je jedno či bude žiť osemdesiat alebo osemdesiatjeden rokov, lebo sa tak ako všetky zvieratá stále bude snažiť držať života.

Vidím zmysel aj v samotnej špekulácii – v hľadaní hypotéz a predpokladov, za ktorých by sme mohli byť schopní predĺžiť existenciu prírody – na istý čas a do istej miery.

Ale najviac zo všetkého odmietam hľadať vysvetlenie sveta len pre samotné vysvetľovanie, bez hľadania možností nápravy a zvratu. Snažím sa vytvoriť správu a svojim spôsobom sa usilujem byť historikom tejto epochy konca, viac chápajúcim a presnejším ako väčšina ostatných. Cieľom môjho boja bolo roztrieštiť chaos na menšie kusy a rozbiť nepreniknuteľné bralo ľudského šialenstva, aby som ho mohol rozdeliť do jednotlivých sekcií a preskúmať, mojou snahou je a bola zložitá analýza po jednoduchej syntéze.

Aj keď sa zameriavam na problémy v celosvetovom meradle a hlavným areálom môjho pozorovania je Európa, krajina, ktorá je najbližšie môjmu srdcu je, pochopiteľne, moja vlasť. A je to šťastná súhra náhod, aj keď šťastná len v tom najužšom zmysle slova, že práve Fínsko je krajinou, ktorá je najlepším príkladom deštrukčných tendencií, ktoré prevládajú na celom svete. Aj etnológ a bádateľ Kai Donner vyjadril tvrdenie, že zo všetkých národov boli práve ugrofínske najviac ochotné vzdať sa svojej kultúry a prispôsobiť sa západným hodnotám. Rýchlejšie a oveľa hlbšie a dôslednejšie ako iné národy, Fíni sa rútia do najhroznejších foriem trhového hospodárstva, nekritického uctievania techniky a automatizácie, do prázdnoty médií, zatiaľ čo informačné techniky prenikajú do všetkých foriem a funkcií ľudského kontaktu. Druhým jazykom krajiny sa stala angličtina, ktorá je však už prvým jazykom v rastúcom množstve obchodných záležitostí a pracovných kariér.

Medzi tým všetkým neporiadkom som našiel a zaznamenal aj dobré a pekné veci. Tie sa opakovane jagajú aj v tejto zbierke esejí. Ich hlavnou spoločnou vlastnosťou je, že stále existujú, nenašiel som nič dobré medzi novinkami, ktoré priniesol pokrok. Vzájomné porovnanie dobra a zla sa najlepšie vyníma v mojich spomienkach na Karéliu, ktoré som umiestnil na začiatok tejto zbierky, aby sa stali istým mottom.

V týchto textoch je množstvo opakovania, pretože boli napísané pri najrôznejších príležitostiach a existuje množstvo prepojení medzi textami iných autorov, mojimi staršími textami a textami tejto zbierky. Nič z toho však nie je na škodu, pretože opakovanie je do istej miery matkou múdrosti. A navyše, koľko tisickrát viac ozvien je v liturgii, ktorá zneje monotónne okolo nás po celý čas, v liturgii, ktorej kňazi a oddaná črieda neustále omieľajú pravdy o ekonomickom raste, ekonomickej súťaživosti, efektívnosti a “oprávnenosti”.

Sääksmäki 25.4.
Penti Linkola

Karélia  

Môj otec každé leto až do vojnových rokov, keď zahynul, skúmal flóru regiónu Laatokka-Karélia. Napriek tomu nikdy nezobral svojho syna na lúky v Impilahti. Nikdy som nevidel starú Karéliu predtým, ako sa zatvorili hranice. Keď som uvidel Karéliu, videl som ju úplne inými očami ako tí, ktorí tam stratili svoj domov, no moje pocity nemohli byť vysvetlené pozadím minulosti, ktoré som uviedol. Chcel by som uviesť veci na pravú mieru. Mám totiž tak silný citový vzťah ku Karélii ako jej najväčší milovníci.

Moje silné spomienky sú spojené s cestou, keď som sa dostal do pre mňa novej časti Karélii, do tej sovietskej. Je škoda, že masový turizmus tak znížil cenu príbehov z dávnejších ciest. Jedného dňa by som si rád na papieri pripomenul cestu do Petroskoi, ktorá sa udiala niekedy v sedemdesiatych rokoch.

Počas perestrojky sa pravá sovietska Karélia plynule premenila na novú – ruskú Karéliu. Neponáhľal som sa do nej medzi prvými vlnami turistov, ktoré sa hnali na autobusoch a taxíkoch. Dlho som počúval som a preciťoval – na jednej strane sťažnosti Veľko-Fínov a na druhej strane pochvaly od priateľov prírody. Iba v posledných rokoch som sa niekoľko týždňov plavil po Laatokke a vesloval po Vuoksi. Nie s rovnakými právami ako hocikde inde v Európe, ale napriek tomu určite aspoň s polovicou z nich.

Vtedy sa mi stalo, že všetky predchádzajúce skúsenosti a spomienky vybledli v svojej nedôležitosti. Nič nezvetralo z ich sily a vitálnosti, no karélska realita ich všetky zmietla zo stola. Moje predpoklady boli správne, no splnili sa až natoľko, že sa ich možnosti doslova preliali. Nedokážem v jazyku nájsť dosť silné slová na vyjadrenie mojich pocitov, preto som rozhodol zvoliť inú metódu. Pokúsim sa opísať faktory, ktoré zmenili našu východnú hranicu na najúžasnejšiu na svete – peklo na jednej strane a raj na druhej.

Chce to dosť veľa času, kým sa človeku podarí popredierať neuveriteľnou bujnosťou ostrovov a pláží Vuoksi, medzi pavučinou dedín, divých javorov, brezových, osikových a jarabinových hájov, obklopený celou varietou vtáctva, ktoré môže človek nájsť v hájoch severnej Európy – slávikmi, zlatistými žlnami, dlhochvostými sýkorkami, červenoprsími muchárikmi a bielochrbtými ďaťľami, a keď človek míľu po míli načúva hluku, ktorý vytvára pobrežná tráva, bukače (?), škvrnité chriaštele a veľké trstinové spevavce – trvá mu dlho, kým sa dokáže upokojiť a ako prírodovedec uvažovať o zrode tohto ekosystému.

Vedel som, že takýto háj sa regeneruje, obnovuje a rastie rýchlejšie ako iní typy lesov. V Karélii sú študované stovky kilometrov štvorcových takýchto hájov a ukázalo sa, že za päťdesiat rokov sa zo zúboženého lesa, plného porúbaného dreva, ktoré je zdrojom pre stavbu lodí a miestom pre pasienky, môže stať panenský les, pri ktorom sa zdá, že dosiahol plnú rovnováhu. Vtedy už má množstvo silných plne urastených stromov, hnijúce kusy dreva, pňov a pováľaných kmeňov, ako aj nahnuté stromy vo všetkých uhloch, ktoré sa v lese môžu objaviť – všetko, čo potrebujú tisíce menších rastlín, zvierat a húb pre svoj život.

Zelené háje, zelené lúky! Kým vo Fínsku je čistina rovnakej šírky, polovicu roka holá, zmenená na pochmúrnu čierna zem, Karélia prekvitá so svojím dobytkom a pastvinami, ktoré vďaka milej nedbanlivosti a neefektívnosti ponechávajú kvetom možnosť rásť a zakvitnúť. museli by sme ísť sedemdesiat rokov späť, keby sme na tejto strane hranice chceli počuť cvakanie kukuričných chriašteľov, ktoré by bolo podobné tomu, ktoré možno dnes zažiť na lúkach modernej Karélie. Ako dlho by sme museli ísť späť do minulosti Saimaa, keby sme chceli zažiť hemženie tuleňov ako v Laatoke, kde sa čľapkajú za každou skalou?

Čo potom s prítomnosťou ľudí na Karelskom polostrove? Človek je kľúčom ku všetkému: buď sa snaží veci kontrolovať alebo necháva veci pokračovať. V Karélii sa n ľudí pozerám rovnako ako na prírodu – som oboma očarený. Som očarený absenciou ľudí: nevidím žiadne pustošenie, žiadnu vilu, žiadne mólo, žiadny motorový čln, aj keď plynie míľa za míľou. Ale som očarený aj prítomnosťou týchto ľudí: tými malými rybármi, sivými a tichými, ktorí stoja v tieni šáchoria pri riečnom brehu, a ktorých zbadám, len keď ich môj čln takmer zráža. Nevidím ani len mihanie sa udíc. Ticho je dokonalé.

Poprvé a predovšetkým bol som uchvátený ich dedinami. Prekvapujú ma skutočne zábavným spôsobom. Ako je štatisticky možné, že ani jedna zo stoviek chalúpok a chatiek nemá základy v pravom uhle? A ako je možné, že stohy dosiek, kopy otesaných brvien, betónových pilierov a kovových tyčí nerušene spia vo vysokej tráve a medzi bodliakmi, kým sa nepremenia na jednu z tých pompéznych, nepotrebných a nadpočetných budov?

Ale medzi týmito smeťami vidím to hlavné: obstojné a útulné domy, stovky a tisíce skleníkov a hriadok, kde rastú rastliny na varenie. Prehliadli sme si malú dedinu pri jazere s domami rozhádzanými nepravidelne, tak ako v podobných  dedinách vo Fínsku, ale narozdiel od nich neboli domy prepojené asfaltovými cestami, ale hlavne úzkymi chodníkmi, po ktorých farmári a ich ženy živo a vzpriamene niesli tovar z obchodu. Vstúpili sme do tejto dediny od kontinentu a zistili sme, že tu bola len jedna cesta, ktorá do nej prichádzala a aj po nej mohli prejsť len veľké ruské terénne nákladné automobily, pretože jej výmole boli neschodné pre bežné osobné autá.

Bol tam aj trojposchodový barák stalinského modelu. Pred ním vo dvore sa veselo hrali deti a psi. Minimálne v lete tam neboli žiadne dvere – len vchody. Dovnútra a von cez ne prelietal nekonečný prúd vrabcov. Netrúfal som si vystúpiť hore schodmi, a preto stále rozmýšľam, kde mali hniezda – vylietali do nich na rôzne poschodia, alebo dokonca do bytov cez tieto schody? Stromy a kríky obopínali budovu a prerastali do nej cez okná. Znova raz je človek ochotný spojiť sa s prírodou. Priateľ prírody zo západného sveta je ohromený.

Pri veľkom jazere Käkisalmi, ktoré má stovky ostrovov, sme narazili na obrovskú scénu stanov a turistov. Stovky, možno tisíce lodíc pokrývali povrch jazera, nad ktorým sa vznášal opar: rodiny, mladé páry, skupiny kamarátov. Zo všetkých si najviac spomínam na loď, z ktorej zaznieval veselý hluk smiechu a živého rozhovoru, ktorý bolo počuť do diaľky, aj keď na nej bolo vidno len jedno rezko veslujúce dievča v študentskom veku. Keď prechádzala okolo mňa, napočítal som sedem vyzutých nôh, ktoré prevísali cez okraj a chladili si prsty vo vodách jazera.

Pripojili sme sa aj my a zostali sme niekoľko nocí, aby sme spolu s veslármi prenocovali na ostrovoch. Na všetkých kamenistých plážach boli pripravené ohniská a pri nich boli často kôpky dreva pripravené ešte predchádzajúcimi táboriacimi.

Bolo počuť neustávajúce rozprávanie príbehov a smiech ozývajúci sa od vedľajších ohnísk až do hlbokej noci, striedali sa dievčenské a chlapčenské hlasy a ustavične sa okolím rozliehalo sekanie dreva s, aby som bol úprimný, malými, primitívnymi sekerkami. Medzi vybavením neboli píly, a tak stromy trpeli už desať metrov od táboriska, kde začínal panenský les. O štvrtej ráno sa sekanie ozvalo znova, ohne dymili, znova sa vrátilo šantenie a ozveny čulého ruchu. Zdá sa,že tak krásny víkend nebol hodný prespania.

Tajomstvo veslujúcich flotíl bolo rozlúštené, keď sme našli na brehu dva dosť veľké požičovne lodí s nízkymi cenami. Ale odkiaľ prišla zvyšná tretina tejto flotily – pári v maskáčových  súpravách s dlhými kanoe, ktorých vodácka skúsenosť sa prejavovala na vodách Vuoksi? Odpoveď sme nedostali, kým sme neprišli na železničnú stanicu v Käkisalmi, kde každú polhodinu prichádzal zelený vlak zo Sankt Petersburgu. Zjavili sa páry s veľkými batožinami, o ktorých sa zdalo, že určite obsahujú stan, spacie vaky a zásoby jedla. Ale nie, vyšli z nich kusy látky a ľahké súčasti zo zliatiny – o dve minúty sa zmenili na kanoe a mladý pár sa ponáhľal k poloostrovu.

Idyla je kruto rozbitá na ceste späť. Hrozba, o ktorej sme celý čas vedeli, sa sama zjavuje. Fínske ťahače, pestrofarebné a plné brutálnej sily, sa ženú na západ, každý s päťdesiat tonami dreva z bielej brezy. Vo Vyborgu stretávame ďalších Fínov. Niekoľko dievčat plných úzkosti prichádza k nám, boli na nejakých iných plážach na Karelskom Isthme, a pýtajú sa nás, prečo fínski environmentalisti a ich organizácie nedokážu zabrániť rabovaniu Karélie. Ale čo môžme urobiť proti Tehdaspuu, Enso-Gutzeitu a Eno-Cellu, ktorí majú iný pohľad na život a omnoho viac konských síl?

Návšteva Karélie usporiada myšlienky a naučí mnohému. Vynorilo sa mi množstvo mnoho zvláštnych myšlienok a zvláštnych spomienok.

Vracajú sa mi spomienky z času Zimnej vojny a jej neskoršieho pokračovania, správy z novín a rozhovory mojich príbuzných z toho času. Spomínam si na neustále omieľanie spojenia kolos na hlinených nohách a rozhovory o tom, že jeden Fín je hodný toľko, čo desať Rusov. Keď som teraz uvidel vyšportovaných ruských kanoistov a spomenul si na neduživých mladíkov z mojej vlasti, ktorí sú úplne závislí od áut a motorových člnov, na ktorých sa preháňajú dokola, vidím, že dnes je jeden Rus hodný desiatich Fínov. Ale dnes nie je vojna a Rusi sa nemôžu pretekať v obchodnej vojne.

V Karélii vidím viac ako inokedy predtým, že obojstranné prekvitanie ľudskej spoločnosti a prírody je pokrytecký nezmysel. Sú neustálymi protivníkmi, buď-alebo. Ale v Karélii som videl človeka, ktorý prírodu akceptuje a odovzdáva sa jej. Je to neuveriteľná skúsenosť.

Nakoniec som pochopil, prečo žijem vo svojej vlasti, ku ktorej som pripútaný svojimi koreňmi, v neprestajnej hrôze, prečo mám pocit, že ma stále niekto fackuje. Nie je to iba preto, že lesy boli vyrabované a brehy pozmenené potrebám trhu, tento pocit nevychádza len z obrovskej plochy pokrytou dlaždicami a asfaltom, ani z nadbytočného krikľavého lesku všadeprítomných áut. Je to preto, že v celej krajine je všetko hladké, usporiadané, upratané a perfektné. Najstrašnejšia vec je, že celá táto krajina je v zovretí poriadku, tu všetko je dokonale usporiadané. Rašpľa je najstrašnejším nástrojom. Každé zrnko piesku bolo označkované ako dôkaz toho, že je vlastnené človekom. Vo Fínsku nič nie je tajomné, nič nie je vľúdne, z tohto už nevidieť ani najslabší záblesk.

Na chvíľu sa nádej zablysla v hájoch Vuoksi. Snáď niekedy moje Fínsko, moja Tavastia bude vyzerať takisto a tiež ožije. Zovretie mučiteľov sa uvoľní. Brehy a lesy mojej domoviny sa zazelenejú a naplnia životom. Ale to sa nestane. Opak bude pravdou.

Nemyslím si, že bolo dobré vidieť Karéliu. Karélia je ako radosť, radosť taká, aká býva v ľudskom živote – zazrieš ju len letmo a už je preč. Smútok napokon vždy zostane najsilnejším pocitom.

Video rozhodne stojí za pozretie a zamyslenie.

http://documentaryheaven.com/arithmetic-population-and-energy/

(Do budúcnosti plánujeme isté oživenie stránky v  podobe publikovania myšlienok ďalších významných postáv environmentálneho hnutia.)

Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nieje ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nieje ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, ten ma nieje hoden. Matúš 10:34-38

Spomedzi všemožných revolučných ikon, podarovaných veselým dvadsiatym storočím, v panteóne autora zaujíma osobitné miesto osoba v našom kraji málo známeho amerického matematika Theodora Kaczynského, viac známeho pod pseudonymom Unabomber. Jedného z nemnohých ľudí činu, ktorý postavil otázku povstania proti súčasnému svetu mimo rámec populistických sociálnych, národných či politických mýtov a prešiel slovami i činmi k podstate.

Unabomber – skratka od “University and Airline Bomber” – takú prezývku dali Tedovi agenti FBI. On sám vystupoval v mene organizácie FC – “Freedom Club” – ktorú žurnalisti (ako samá prax ukazuje, žurnalisti všetkých krajín sa vyznačujú podobným umom a dôvtipom, a tiež schopnosťou domýšlať si veci, ktoré niesú schopní pochopiť) dlhú dobu rozšifrovávali ako “Fuck Computers!”.

Ako vidieť z prezývky, do povedomia verejnosti vošiel Kaczynski ako terorista. Výbuchy boli slabé, pretože teror a nie zabíjanie bolo cieľom Unabombera. Od mája 1978 do roku 1995 bolo vykonaných 16 útokov, následkom ktorých zahynuli traja, 23 bolo ranených.

Unabomber vždy prinášal údery iba vybranej klientele. Obete sa vyberali neusporiadane, po celom teritóriu Spojených Štátov. Jeho cieľmi boli najoddanejší nadšenci bezmyšlienkovitého pokroku, hrobári životného prostredia: viceprezident veľkej reklamnej firmy pracujúcej pre naftársku spoločnosť Exxon – Thomas Mosser, lobista drevárskeho priemyslu – Gilbert Murray, známy inžinier a majiteľ počítačovej firmy – Hugh Scrutton, priekopník v oblasti rádiových vĺn – Diogenes Angelakos, chemik – Buckley Crist, genetik -  Charles Epstein, programátor – David Gelernter.

Bomby vyrobené svojpomocne z dostupných materiálov (vyslúžili Kaczynskému ešte jednu prezývku – Junkyard Bomber) boli ideálnou zbraňou teroru. Pomerne slabé, bez odtlačkov i iných možných identifikujúcich elementov (vlasov, častíc kože, slín), ani podľa materiálu nebolo možné zúžiť kruh podozrivých.

Čo stálo v pozadí týchto činov?

Finálnym akordom drámy, rozohranej Kaczynským, sa stalo zverejnenie takzvaného Manifestu Unabombera – eseje Priemyselná Spoločnosť a Jej Budúcnosť. V 1993 roku poslal list do New York Times, v ktorom vysvetlil princípy svojej politiky revolúcie. Neskôr nasledovali listy pre FBI. A v nakoniec v roku 1995 oznámil, že ustúpi od ďalších bombových útokov pod podmienkou publikácie jeho eseje.

Manifest bol publikovaný. V protiklade k prehláseniam tlače i FBI o nepríčetnosti Unabombera, išlo o premyslený a logicky bezchybný text, stanovujúci smrteľnú diagnózu súčasnej civilizácii – spoločenstvu založenom na nezmyselnej honbe za komfortom a materiálnym rastom. A tiež aj ľavičiarskym a “konzervatívnym revolučným” iniciatívam, nachádzajúcim sa v prúde viery v pokrok.

Rozvoj spoločenstva, určovaný logikou ekonomického rastu, vedie k degradácii ako prírodného prostredia, tak i samotného ľudstva. Nehľadiac na rastúci komfort, rozvoj vedy a techniky, komplexné sociálne systémy – človek sa v súčasnom svete javí ako zbavený možnosti na čokoľvek vplývať. Jeho život je plne určovaný záujmami a logikou Systému.

Okrem účasti na spotrebiteľských pretekoch, teda v podstate obsluhovaní globálneho ekonomického systému, človeku vo svete neostáva priestor. Prehlbuje sa jeho závislosť na “blahách” civilizácie, mení sa na obyčajnú súčiastku, pričom si nevie za jej hranicami rady. Podľa úvah Kaczynského je logickým vývojom civilizácie postavenej na materiálnom raste, ktorý sa prijíma ako nespochybniteľná hodnota sama o sebe,  “modernizácia” ľudského druhu na bytosť adekvátnejšiu požiadavkám “ekonomickej účelnosti”, s pravdepodobným nasledovným úplným zrieknutím sa ľudstva Systémom.

Kaczynski neponecháva ľudstvu žiadne vyhliadky na prijateľnú budúcnosť pri zachovaní civilizácie priemyselného typu. Matematická kalkulácia a neústupná logika Kaczynského úvah, jeho súdnosť a racionálnosť dôkazov, ohromujú každého, kto je schopný dotiahnuť svoje myšlienky za hranicu civilizačných stereotypov.

Recepty Kaczynského na prekonanie terajšej krízi (Kali-Yugi, povedal by tradicionalista) sú tak logické ako jeho kritika. Ľudstvo prepadá otroctvu vecí, znehodnocuje a hubí všetko okolo seba, jediným spôsobom zastaviť toto padanie do priepasti (maskujúce sa eufemizmom “vedecko-technický pokrok) je úplné zrieknutie sa masovej technológie.

Je neprípustné, aby ďalej narastal rozdiel medzi vývojom ľudstva (ako aj jeho spoločenstva) a rozvojom Systému Vecí (neosobným Kontra-Impériom, kapitálom). Technológia musí byť ohraničená tým čo človek dokáže pochopiť a kontrolovať, na čo je schopný rozširovať svoje “právo na moc.”

A keďže je potrebné “vykonať revolúciu a nie robiť reformy” ( s matematickou logikou Kaczynski dokazuje, že v terajších podmienkach sú nutné reformy fakticky nemožné), Človek musí konať proti Času (tradicionalistický termín dostáva skutkami Kaczynského nové perspektívy) predovšetkým dvoma smermi: napomáhať zničeniu Kontra-Impéria a vytvárať civilizáciu, ktorá stane na mieste mŕtvoly moderny (rozširovať protipriemyselné myšlienky slovom, činom i vlastným príkladom).

Manifest bol publikovaný vedúcimi americkými masmédiami. Dielo (nemalé, vychádzajúc z vyššie opísanej stratégie) bolo vykonané. Výbuchy skončili. No tým sa história Unabombera neuzavrela. Veď tu nešlo o výbuchy. Publikácia Manifestu dala do rúk FBI nečakaný tromf. Za poskytnutie informácie o Unabomberovi bola vypísaná odmena 1 000 000 dolárov, predpokladalo sa, že ho dokážu spoznať na základe obsahu jeho Manifestu a hrubo pozliepaného “psychologickom portréte” teroristu zhotovenom špecialistami FBI.

Následne dostalo FBI tisíce listov zo všetkých kútov USA. “Poriadkumilovní občania” povzbudení prísľubom slušnej odmeny (ako tu nespomenúť podmienenosť skutkov občana Kontra-Impéria ekonomickou účelnosťou, ideálne spojenie “stimul-reakcia”!) udávali svojich známych, priateľov i príbuzných.

Americké trestné orgány boli v šoku – tisíce Američanov kategoricky zavrhujú logiku súčasného sveta a mohli by byť tajnými povstalcami z “Klubu Slobody”. Mohli… No z tisícov nespokojných, haniacich Systém Vecí v rozhovoroch na pracovisku či doma, bojovníkom bol jediný – Ted Kaczynský (figurujúci na zozname podozrivých, zostavenom na základe udaní, na viac než dvetisícom mieste).

V súlade s programovou esejou, Ted žil mimo sveta “civilizácie” – v pustovníckom domčeku, bez elektriny a ostatných malých vymožeností modernej doby a živil sa predovšetkým lovom. Tento životný štýl bol určujúci pre amatérskosť  konštrukcie jeho bômb a zabezpečil jeho dlhodobú nepolapitelnosť.

Teda našli na základe udania brata a jeho ženy. Záslúžilí občania svojej krajiny, konajúc podľa najlepších tradícií totalitárneho nezmyslu, podľa oficiálnej verzie usúdili, že “ak to nespravíme my, bude pokračovať” (ako sme už poznamenali, nezodpovedá to skutočnosti) a predložili federálnym orgánom informácie o Tedovi ako aj osobnú korešpondenciu so slovnými obratmi identickými s tými z Manifestu.

Výsledkom bolo Tedove zatknutie a jeho odsúdenie na doživotie bez práva na omilostenie.

V priebehu procesu sa “advokáti” pokúšali o elegantný kúsok, zviesť pozornosť súdu od motívov Teda k posudzovaniu jeho psychického zdravia. V prípade dokázania jeho “schizofrénie”, celá snaha Kaczynského boja proti Systému by vyšla nazmar. Označenie “duševne chorého” (čo sa v masovom povedomí rovná “bláznovi”) by určite odradilo neanalyzujúceho súčasného človeka (potencionálneho spolupracovníka FC), beztak sa topiaceho v prúdoch nadbytočných informácií, od  záujmu o osobu a dielo Kaczynského. Boli uvedené preverené prostriedky – príbuzní Teda, ktorí ako “slušní občania”, možno želajúci Tedovi úprimne “dobro” (zmiernenie hroziaceho trestu), ako na povel začali zborovo poukazovať na jeho “nie úplnú normálnosť”, “uzavretosť” a ďalšie prejavy asociálnosti. Sám Ted nepristúpil na pakt s Kontra-Impériom. Nikto si tak ako on neuvedomoval, že skutočná sloboda v rámci Systému neexistuje. Pred reálnou hrozbou takejto interpretácie skutkov Unabombera, Kaczynski uprednostnil tiché priznanie svojej vinu. Ostávajúc verný myšlienkam Revolúcie až do konca.

Znamenie myšlienky FC, znamenie Slobody, žiari povstalcom po celom svete. Väzenie, do ktorého zavreli Kaczynského – je naše spoločné väzenie – Systém Vecí – bude nevyhnutne zničený. V každom prípade, venovať tomuto cieľu všetky svoje sily je povinnosťou každého, kto sa považuje za Človeka.

Preklad

John Feeney Ph. D., pôvodne vyštudoval psychológiu vedecko-praktického smeru, no dnes je spisovateľom zaoberajúcim sa environmentálnymi otázkami. Momentálne sú jeho hlavnými oblasťami záujmu rast populácie a neschopnosť médií pochopiť vážnosť globálnej ekologickej krízy. Dnes John žije so svojou rodinou v Boulder Colorado, v Spojených Štátoch Amerických, kde pokračuje vo svojom výskume a zároveň píše a hovorí o ekologických témach.

1. Mohli by ste nám, prosím, povedať, čo u Vás naštartovalo záujem o životné prostredie a znepokojenie nad jeho stavom?

Najprv by som sa chcel poďakovať Alexovi Birchovi a stránke corrupt.org, ktorí tento rozhovor umožnili. Otázky sú dobre položené a oceňujem možnosť podeliť sa o svoje názory s čitateľmi tejto stránky.

Aby som zodpovedal na otázku, už na základnej škole som mal istý záujem o životné prostredie. Spomínam si na myšlienku, ktorá ma už vtedy napadla, že preľudnenie je pravdepodobne najväčším svetovým problémom. Ako tínejdžer som trávil veľkú časť svojho času v prírode, takže môj záujem o životné prostredie bol prirodzený.

No postupne som sa od toho vzdialil a populačná otázka bola médiami zamlčovaná, takže som na to všetko veľkej miery zabudol vlastne až do doby pred piatimi rokmi. Vtedy som sa s rodinou presťahoval do malého mestečka Mount Vernon v Iowe v hľadaní akéhosi utopického malomestského amerického života. V podstate to do istej miery naplnilo naše predstavy. Je to nádherné malé viktoriánske mestečko. No prišiel nový rozvoj, ktorý zničí charakter tohto mesta.

Stal som sa súčasťou skupiny, ktorá bojovala proti rozvoju, no divil som sa, že aj tam som bol vlastne jediný, ktorý hlásal skutočnú stratégiu bez akéhokoľvek rastu. Všetci ostatní podporovali “vkusný rast.” Keď som začal skúmať túto problematiku zistil som, aká vplyvná je rétorika rozvojového priemyslu, ktorý si cestu vpred prebíja sloganom, že rast je “nevyhnutný a dobrý” (odtiaľ pochádza defetistická myšlienka, že “pokiaľ musíme rásť, nech je rast aspoň elegantný”). Začal som sa zaujímať o myšlienky tých zopár alternatívnych hlasov ako Eben Fodor a Gabor Zovanyi ktorí odhalili pravdu o tejto rétorike a to ma nasmerovalo k záujmu o širšie environmentálne problémy. Vytvoril som blog, v ktorom som odhaľoval skutočnú tvár propagandy rozvoja.

Ako môj záujem pokračoval, prepracoval som sa hlbšie k problémom, ktoré by ste v správach zahliadli iba na krátko: populácia, klimatická zmena, celá škála ekologického úpadku, rastúca spotreba ropy, atď. Predpokladám, že s každý povšimol zmienky o nich v médiách, no pre mňa to všetko znamenalo zámerne ich sledovať a pospájať ich navzájom, aby som si postupne uvedomil, že stojíme tvárou v tvár globálnej ekologickej kríze. Zbiehanie niekoľkých veľkých environmentálnych problémov v jednom časovom úseku, z ktorých každý sa približuje u potenciálnemu globálnemu krízovému bodu, u mňa vytvorilo znepokojenie nad budúcnosťou, ktorej budú musieť čeliť moje deti.

Presťahovali sme sa do Boulderu v Colorade, kde som strávil pol roka premýšľaním, ako sa vysporiadať s týmito otázkami. Rozhodol som sa začať nový blog, ktorý tentokrát nebol určený len pre moju najbližšiu komunitu, ale pre celý svet. Svojím spôsobom som ho využíval ako svoju domovskú základňu na internete a dnes dúfam, že dokážem preniknúť k nejakému širšiemu uverejneniu, aby som dokázal zasiahnuť čo najviac ľudí.

2. Mnohí ľudia sú dnes svedkami toho, ako sa kedysi zelená a nedotknutá zem veľkou rýchlosťou zmenila na asfaltové predmestia a veľké supermarkety. Keďže dopad je obrovský, ako si myslíte, že rozvoj ovplyvňuje ľudskú myseľ? Má nedostatok voľnej, divokej, nedotknutej prírody negatívny psychologický efekt na to, ako sa cítime, myslíme a správame ako jednotlivci v našom každodennom živote?

Fascinujúca otázka. Najprv by som ma nechajte podčiarknuť to, na čo narážate, tým, že som vyrástol vo Phoenixe v Arizone. Po mnohé desaťročia to bolo jedno z najrýchlejšie rastúcich amerických miest. Pred niekoľkými rokmi som sa dostal k štatistikám rastu populácie pre Scottsdale, jedno z predmestí Phoenixu. Dnes už nemôžem nájsť link no ak si správne pamätám veľkosť populácie bola …. 1950: 2 000, 1960: 10 000, 1970: 68 000 a dnes nejakých 225 000.

Jednou z výhod toho, keď človek žije už polstoročia je, že som tu bol už dosť dlho na to, aby som na vlastné oči videl, čo spôsobili rozvoj miest a rast obyvateľstva. Pamätám si niektoré zo špinavých ulíc Scottsdalu v šesťdesiatych rokoch. Nikto z tých, ktorí sú v tomto meste noví, by tomu neverili. Na severe od neho, tam, kde dnes prebieha rozvoj novej domovej zástavby a nových predajní áut, bola kedysi nádherná púšť. Hoci to nemôžem potvrdiť, som ochotný postaviť sa za to, že to bolo kedysi oveľa lepšie miesto pre život. Dnes je zameniteľné s hociktorým predmestím západného L.A. Existuje skvelé video ukazujúce rozšírenia sa osídlenia v oblasti Phoenixu, o tom, ako kompletne transformovalo rozľahlú časť krajiny.

Takže áno, myslím si, že znižujúca sa rozloha nedotknutej krajiny mala nepriaznivý vplyv na náš spôsob správania a myslenia. Čudné je to, že napriek môjmu psychologickému vzdelaniu je to oblasť, ktorej som sa začal venovať len nedávno. Takže sa len v skratke podelím o pár myšlienok.

Nahradili sme divočinu asfaltom a miestami aj odrobinkami pôdy so stromami a trávou. Trávime väčšinu nášho časoch doma, namiesto zvyšku zeme. To musí mať vplyv na to, ako vnímame sami seba, naše okolie a vzťahy medzi obomi.

Niektorí zaznamenali, že lovci-zberači mali/majú oproti nám ohromne vyššie povedomie o svojom životnom prostredí. Domnievam sa, že by nás v spôsobe, akým vnímame väčšinu sveta, pokladali za otupených,

Zaujímavou otázkou je, ako veľmi odpojenie od prírodného prostredia ovplyvňuje citový život alebo psychopatologické vzory v našej kultúre ako celku. Takéto oddelenie od prírody korešponduje s oddelením od ostatných ľudí, keďže naša sociálna organizácia  je totálne odlišná od menších, viac súdržných skupín, ktoré boli charakteristické pre spoločnosť lovcov-zberačov.

Teraz nechcem dokazovať, že kedysi existovala utopická spoločnosť. Nie som si ani istý, že kedysi existovala skutočne dlhodobo udržateľná spoločnosť. (No mnohé boli k tomu oveľa bližšie ako naša vlastná). No toto odtrhnutie od prírody a strata sociálneho spojenia s tým, čo kedysi predstavovalo to najvlastnejšie životu určite prinieslo vážne a prenikavé dôsledky. Existuje novo rozvíjajúci sa smer ekopsychológie, ktorý sa okrem iného zaoberá aj týmito otázkami.

3. Niektorí ľudia strávili celý svoj život vo veľkých mestách a nikdy neboli v skutočnom kontakte s lesnou divočinou. Ako si myslíte, že rastúca urbanizácia ovplyvňuje záujem a pochopenie prírody ako celku? Je pravda to, že čo zíde z očí, zíde aj z mysle?

Domnievam sa, že áno. Postupne čoraz viac strácame kontakt s prírodným svetom. V USA je dnes menej návštevníkov národných parkov ako pred niekoľkými desaťročiami, čo je pozoruhodné, keď zoberieme do úvahy, že populácia USA je dnes oveľa vyššia. To je samozrejme dobré pre národné parky (čo je však pravdepodobne prevážené množstvom chemických toxínov, ktoré sa dnes do parkov dostávajú), no podľa môjho názoru to naznačuje znepokojujúcu stratu záujmu o divočinu, o prírodu. Myslím si, že za takýchto podmienok je o to ťažšie vytvoriť záujem o stav životného prostredia.

To je v podstate takmer určite hlavný dôvod, prečo sme nechali veci zájsť tak ďaleko, ako dnes zašli. Aby sme to zhrnuli, dnes tu máme dlhý zoznam environmentálnych problémov, ktorý zahŕňa hromadné vymieranie druhov, klimatické zmeny, nadmerný lov rýb tak v oceánoch ako aj v sladkých vodách, odlesňovanie, obrovské mŕtve zóny v oceánoch, rozsiahle ničenie koralových útesov, globálne šírenie chemických toxínov (napr. spomaľovače horenia v krvi polárnych medveďov, ktoré sú k tomu aj ohrozeným druhom), vrchol ťažby ropy a predpokladaný nedostatok zdrojov vody. Skutočným dôvodom na znepokojenie je, že tieto problémy vrcholia naraz. Tie najväčšie ako hromadné vymieranie druhov alebo vyčerpanie ropných zdrojov sú už blízko kritického bodu a pritom každá z nich má potenciál na spôsobenie významného spoločenského dopadu.

Aj napriek tomu je ťažké vytvoriť skutočný záujem o, keď sa väčšina z nás cíti oddelená od prírody a má pocit, že v našich mestských životoch idú veci tak ako zvyčajne. No my stále žijeme v biosfére, na ktorej sú naše životy závislé, aj napriek tomu, že sme naše bezprostredné prostredie zmenili na dosť umelé (napr. mestá).  Musíme nejako dosiahnuť to, aby ľudia pochopili, že sú stále závislí na sieti života, v ktorej sme my sami len jedným z miliónov druhov. Mali by sme tiež dospieť ku pochopeniu, že ľudia medzi ostatnými druhmi nemajú žiadne privilégiá. Potom by sme sa možno k ostatným druhom správali s väčším rešpektom, čo zároveň znamená, že zachránime aj sami seba.

4. Po tom, čo sa globálne oteplenie vďaka médiám stalo globálnym fenoménom, vzrástol záujem o takzvaný “zelený životný štýl.” Veríte, že to malo pozitívny dopad na environmentálne povedomie a konanie alebo ide v prípade o moderné ekologické hnutie len o ďalší spoločenský trend?

Predovšetkým to druhé. Možno to celé prinieslo nejaké pozitívne výsledky, no ako celok to považujem za jeden veľký zmätok a do veľkej miery aj stratu času. Pozrite sa na všetky populárnejšie environmentálne webové stránky alebo vlastne aj všetky dnešné významnejšie ekologické organizácie. Hlavným bodom záujmu je, aký “zelený” je Váš životný štýl, aké produkty kupovať, ako znížiť cestovanie autom a niekedy aj úvahy nad schémami obchodu s kvótami oxidu uhličitého. Ľuďom je toto ukazované ako environmentalizmus.

Hoci niektoré z vyššie spomenutých záležitostí majú svoju dôležitosť, ich hlavnou snahou je únik pred základnými ekologickými pravdami. Je tu príliš veľa ľudí, ktorí konzumujú príliš veľa. Otázke nadspotreby je venovaný istý priestor (dôvod, prečo sa na ňu až tak nezameriavam), ale otázke týkajúcej sa príliš veľkého počtu ľudí, sa za každú cenu snaží vyhnúť väčšina environmentalistov a organizácií. Vďaka tomu má potenciál skončiť ako najtragickejší príklad intelektuálnej nečestnosti v ľudských dejinách.

Tiež tu máme korporáciami riadenú ekonomiku založenú na myšlienke nekonečného rastu. To komlexným spôsobom súvisí s populačnou otázkou, no stačí povedať, že ekonomika nemôže rásť donekonečna na konečnej zemi o nič viac než ľudská populácia. Napriek tomu sú ekonómovia zdesení z myšlienky zastavenia rastu. Nedokážu pochopiť, že bez životaschopného globálneho ekosystému nebude vôbec žiadna ekonomika.

Myslím si, že otázke ekonomického rastu bol venovaný istý priestor aj mainstreamových médiách. Britský magazín The Economist urobil k tejto téme titulný článok. Nedávno tejto téme venoval článok aj George Monbiot. Nanešťastie sa pokúsil zamlčať dôležitosť populácie, takže pozliepal neskutočne chybný dôkaz podložený zjavnou základnou matematickou chybou (čitateľov, ktorých to zaujíma, upozorňujem na článok uverejnený na mojom blogu).

Obávam sa, že Monbiotov postoj je v súlade s tým, čo dostáva požehnanie zo strany ľavice. Začína byť v poriadku spochybňovať ekonomický rast, no hovoriť  populácii je politicky nekorektné. Pravicoví autori sú ešte horší, pretože úplne odmietajú environmentálne problémy a namietajú, že nekonečný rast populácie je dobrá vec.

Z toho dôvodu presúvam svoje sústredenie na populáciu. Medzi základnými ekologickými otázkami je to tá, ktorá potrebuje viac hlasov na svoju podporu.

5. Dnes je u korporácií populárne vyrábať produkty označované ako “zelené,”  čo, zdá sa, vytvorilo súčasný záujem spotrebiteľov o túto sféru. Existuje nebezpečenstvo, že environmentalizmus bude považovaný za zhodný z konzumáciou “zelených produktov?”

Áno, pretože to u ľudí vytvára dojem, že sú dobrí environmentalisti len vďaka nákupu správnych výrobkov, keď si napríklad kúpia netoxické alebo ekologicky odbúrateľné produkty. To im nielen zabraňuje vidieť fundamentálne otázky ako veľkosť populácie, ale zároveň aj podporuje pokračujúcu spotrebu (veľkosť populácie x spotreba na hlavu), ktorú zem nedokáže uživiť.

Vidíme napríklad používanie plastov vyrábaných z obilia, ktoré sú považované za ekologicky odbúrateľné. To má svoju cenu. No ako to vidíme na príklade etanolu, ako sa poľnohospodárstvo prikláňa smerom uspokojenia potrieb výroby plastov alebo paliva, následne na druhej strane chýba pri produkcii potravín. Pri oboch smeroch existuje odber a náklady, a pokiaľ naše množstvo zostane tak vysoko nad tým, čo zem dokáže uživiť, tak do týchto problémov zapadneme.

Môžeme a mali by sme prejsť na autá s hybridným a elektrickým pohonom, no aj pri ich výrobe sú potrebné materiálne vklady (ako vyťažené kovy, ktoré sú v zemi zastúpené len v konečnom množstve), ktoré sú mimo regeneračných schopností našej planéty.

6. Prečo je otázka populačného rastu mnohými environmentalistami, médiami a svetovou politickou scénou buď neuznávaná alebo videná ako tabu?

Článok najúplnejšie sa zaoberajúci touto otázkou napísali Roy Beck a Leon Kolankiewicz. Sústredia sa hlavne na populáciu Spojených štátov amerických, ale mnohé z ich záverov možno aplikovať celosvetovo. Dave Foreman (z Earth first!) venoval tejto téme zaujímavý príspevok.

Dôvodov ignorovania populačnej otázky je viacero. Na základe mojich skúseností dva z nich pokladám za hlavné. Prvým je, že environmentálne hnutie v minulosti vyzdvihovalo témy ako ochranu divočiny a krajiny. To pochádza z časov, keď bolo prezentované ľuďmi ako David Brower. Ľudia čítali a uznávali diela autorov ako Edward Abbey. No časy sa zmenili a postupne začali v environmentálnych organizáciách prevládať ľudia s odlišnými cieľmi.

Ako Beck a Kolakiewicz upozorňujú, táto časť začal prehlušovať ostatných už v sedemdesiatych rokoch. Prišli z prostredia zameraného viac na sociálnu spravodlivosť a ľudské práva a záujem environmentálnych organizácií sa odvtedy viac než na ochranu sústredil ľudské životné prostredie a úroveň zdravia v mestách. Súčasťou toho bol odklon od debaty o veľkosti populácie k téme reprodukčnej spravodlivosti. Každá debata o populačnej kontrole je v tomto svetle videná ako porušenie práva ženy na kontrolu vlastnej plodnosti. Problémom je takto znížiť množstvá bez toho, aby sa o množstve hovorilo. Hmmmmm…..

Politické korene tohto trendu siahajú do istej miery späť ku socializmu, preto tá tendencia vidieť všetky problémy ako výsledky sociálnej nespravodlivosti a neférového rozdelenia prostriedkov. o znamená, že neexistuje žiadny populačný problém, iba politická nespravodlivosť a každá snaha zamerať sa na problém množstva je videná ako odklon od týchto “skutočných problémov. Hovorcovia tejto myšlienky ako Betsy Hartmann z Hampshire College veria, že nemôžeme efektívne zasahovať do takých záležitostí, akými sú napríklad ženské práva a otázka chudoby, ak sa zameriavame na problém veľkosti populácie. Tiež veria, že sústredenie sa na čísla musí viesť k neľudským zásahom. V oboch prípadoch ide o logické chyby. Neexistuje dôvod, pre ktorý by sme sa nemohli zaoberať otázkami ľudských práv a chudoby a zároveň sa venovať populačnej otázke. Humánne a úspešné programy na kontrolu populácie prebiehajú v tak odlišných krajinách ako Mexiko, Thajsko a Irán, čo odporuje názoru, že záujem o populačnú otázku musí viesť k neľudským zásahom.

Problém s podobným myslením zasahuje ešte hlbšie, pretože existuje taká vec ako problém stavu životného prostredia. Existuje taká vec ako konečná zem a priveľa ľudí, jednoducho povedané. Ideme vysoko nad rámec nosnej kapacity našej planéty, a čo je ešte dôležitejšie, žiadne realistické zníženie spotreby surovín na jedného človeka pri našom momentálnom a v budúcnosti predpokladanom množstve nebude postačovať na to, aby sme sa zmestili do limitov planéty Zem. (K tejto téme pribudne v blízkej budúcnosti odo mňa ďalší článok. Snažím sa vytvoriť u nejakého väčšieho periodika alebo inej publikácie záujem o zverejnenie môjho článku, ktorý podľa môjho názoru veľmi presvedčivým dôkazom tohto tvrdenia).

K tendenciám vidieť otázku stavu životného prostredia len ako čisto politický problém odporúčam výbornú knihu Overshoot napísanú Ericom Cattonom. Ak sa snažíte získať náhľad do celej problematiky environmentálnych problémov, je to jedna z najlepších kníh.

Tak či tak sa pozícia týchto ľudí definitívne vykryštalizovala na konferencii OSN v Káhire týkajúcej sa populačných problémov. Ako reakcia na nátlakové skupiny sa svetoví lídri ísť smerom odmietania záujmu u veľkosť populácie a rozhodli v prospech záujmu o sociálne otázky, z ktorých niektoré sú pokladané za spojené z populačným rastom. Minuloročný britský protokol to veľmi dobre zhrnul. Vyžiadali si názory mnohých vedcov a populačných expertov a došli k záveru, že táto zmena záujmu bola pre záležitosti populačného stavu a celosvetového životného prostredia krokom späť.

Toto odmietanie zaoberať sa populáciou je extrémne antropocentrické. Všetko je videné cez otázky ľudských práv bez akéhokoľvek ohľadu na práva iných druhov, ktoré oproti normálnemu stavu vymierajú sto až tisícnásobne. Antropológ Jeffrey McKee z univerzity štátu Ohio presvedčivo dokázal, že šieste veľké vymieranie (piate vyhubilo dinosaury) je spôsobené predovšetkým obrovskou a neustále rastúcou ľudskou populáciou.

Toto je kľúčový bod, šieste vymieranie je dierou v samotnej sieti života. Aj tí, ktorí si nedokážu uvedomiť morálny aspekt vymierania statných druhov, by si mali uvedomiť, že aj ľudia samotní sú na sieti života rovnako závislí ako hociktorá rastlina alebo živočích. Toto masové vymieranie bude pokračovať, pokým bude veľkosť populácie stúpať. Preto to považujem za najzávažnejší dôvod pre zvrátenie trendu rastu populácie.

Druhý faktor sa spája s imigráciou. Spomedzi tých málo environmentalistov, ktorí boli ochotní zaoberať sa problémom populácie, niektorí zaznamenali, že pôrodnosť v USA (ale aj Kanade a väčšine európskych krajín) je blízka hraničnej hodnote potrebnej k zachovaniu populácie 2,1. Bez imigrácie a emigrácie by to znamenalo, že za niekoľko desaťročí by sa veľkosť populácie stabilizovala. Ale s legálnou imigráciou na úrovni jedného milióna a pravdepodobne podobne veľkou úrovňou nelegálnej imigrácie a oveľa nižšou emigráciou bude veľkosť populácie rásť, kým nebudú imigračné kvóty výrazne znížené.

Nosná kapacita USA je pravdepodobne menej ako 200 miliónov, no už dnes máme viac než 300 miliónov. Takže čisto z environmentálnych dôvodov niektorí aktivisti hovoria pre zníženie imigrácie. Je to dôležitý argument a myslím si, že by mal byť otvorený pre ďalšiu diskusiu. No dnes je to magnet pre obvinenia z rasizmu. Napriek tomu, že v šesťdesiatych rokoch bola na hranici 200 tisíc (následne zmena zákona umožnila jej zvýšenie) a stále existoval nejaký limit, všetky volania po diskusii o znížení limitov z environmentálnych dôvodov sú opätované výkrikmi o rasizme. Ešte aj tí, ktorí hovoria, že ide čisto otázku životného prostredia a nezáležalo by, ani keby všetci imigranti pochádzali zo Škandinávie, sú konfrontovaní s tými istými obvineniami.

Ironické je to, že tí z ľavicových kruhov, ktorí používajú tieto obvinenia hrajú do karát korporačným kapitalistom, ktorí požadujú nelimitovanú imigráciu, aby nemuseli platiť ani minimálnu mzdu.

V každom prípade je to ten istý druh intelektuálnej nečestnosti, ktorý zabraňuje otázkam o iných aspektoch populačného problému. Ide o ideológiu postavenú pred rozum, logiku a intelektuálnu čestnosť.

V mojom prípade, hoci sa mi z celého srdca nepáči obmedzovanie imigrácie, no z environmentálneho hľadiska tu nevidím žiadnu inú možnosť.

Imigračná otázka a znej vyplývajúci strach z označenia “rasista” je hlavným dôvodom, pre ktorý mnohí  ochrancovia životného prostredia zamlčiavajú populačnú otázku. Pre mimovládne organizácie je to strach zo straty financovania. U jednotlivcov ide strach o obvinenie z rasizmu. Svoj strach z kritiky kladú pred svoj záujem o planétu a možnú stratu miliárd životov.

Na záver pridám, že minulosti sa moja politická orientácia prikláňala k ľavici. No stratil som ilúzie tvárou v tvár politickej nečestnosti, ktorú som zaznamenal u tých ľavičiarov zaoberajúcich sa environmentálnou otázkou vrátane Strany Zelených, že som sa vrátil k nazývaniu samého seba nezávislým, ako som to robil predtým.

Existujú aj iné faktory ako tlak Katolíckej cirkvi, no dva vyššie menované sú tie, s ktorými sa dennodenne stretávam.

7. Mnohí ľudia logicky prichádzajú k názoru, že s environmentálnymi problémami potrebujeme čosi urobiť, no nevyhnutne sa cítia ako osamotení jednotlivci, keď čelia silným finančným a politickým záujmom, ktoré, zdá sa, kontrolujú väčšinu fungovania našej spoločnosti. Aká je Vaša rada pre tých, ktorí chcú pomôcť a vykonať niečo konštruktívne pre životné prostredie? Je nádej pre zmenu na individuálnej úrovni alebo musíme byť súčasťou systému, aby sme ho mohli zmeniť?

Na túto odpoveď nemám žiadnu jasnú odpoveď. No pokúsim sa prispieť niekoľkými myšlienkami. Najprv, čo sa týka práce v rámci existujúceho systému, myslím si, že veľké množstvo individuálnej aktivity môže mať výsledok. Píšem, aby som sa pripojil k akémukoľvek hlasu, ktorý v tomto smere prehovára k ľuďom, s cieľom zvýšiť povedomie. Z dostatočným povedomím sa domnievam môže vzniknúť istá kritická masa, čo vedie k významnejším činom.

Do istej miery sme to videli pri otázke klimatickej zmeny. Samozrejme je potrebné oveľa väčšie množstvo činnosti, no rastúci ohlas na klimatické zmeny predovšetkým vo vedeckých kruhoch viedol k medzinárodným stretnutiam, zákonom. Ak bude rásť aj zmena bude väčšia. Neviem či bude dostatočná, ale je to významné. Ak dokážeme vytvoriť podobný ohlas pre povedomie o probléme preľudnenia a v širšom rozmere aj celej globálnej ekologickej krízy (znepokojujúceho zbiehanie vyčerpania zásob ropy, masového vymierania, klimatických zmien, vyčerpania vodných zásob), môže prísť k nejakej akcii v protiklade s absenciou akejkoľvek akcie, ktorú vidíme dnes.

Čím väčšie povedomie, tým väčšia šanca, že talentovaní ľudia prídu s myšlienkami alebo organizáciami, ktoré budú schopné spôsobiť skutočnú zmenu. Len si predstavte, čo by sa stalo, ak by ľudia s rovnakým talentom, ako mali tí, čo vytvorili Google, využili podobne originálny prístup a tvorivosť pri riešení ekologickej krízy.

Napáda ma, že ľudia, ktorí sa snažia vytvoriť efekt, by sa mali pokúšať “ísť po balíku.” Si to súvisí s mojou minulosťou profesionálneho pokrového hráča a z toho vychádzajúceho pochopenia, že záleží na význame rozmýšľania nad konceptmi, ktoré sa skutočne snažia o zmenu, viac než nad drobnosťami, ktoré síce môžu byť zaujímavé, ale hráči v nich môžu uviaznuť.

Hoci sa to môže niekomu zdať plačlivé, listy redakciám sú istým spôsobom hry o balík. Dajú sa napísať rýchlo a ľahko a veľa ľudí ich číta. Podobne môžete nechávať komentáre k blogom alebo začať online petíciu, nechať ju podpísať tisíckami ľudí a poslať ju vláde.

Moja všeobecná rada je, aby ste využili svoje silné stránky. Ak ste dobrí v internetovom výskume a písaní, môžete si vybrať podobnú cestu ako ja. Ak ste dobrý organizátor, porozmýšľajte nad vytvorením aktivistickej skupiny. Ak viete učiť, pokúste sa dosiahnuť čo najviac mladých ľudí a učte ich o konceptoch, s ktorými sa dnes nestretnú pred vysokoškolským štúdiom. Ak radi robíte s internetom alebo viete vytvárať stránky, tak vytvorte stránku a pokúste sa ju spropagovať. Táto stránka (Corrupt) to podľa mňa robí obzvlášť dobre. Zdá sa, že si našla pomerne veľké publikum a má svoje krátkodobé a dlhodobé ciele rastu, rovnako ako nápady, ako dosiahnuť špecifické ciele.

Ale aby ste zmaximalizovali svoj efekt s ohľadom na energiu a čas, ktorý tejto aktivite venujete, myslite vždy na to, ako získať balík.

Všetko vyššie popísané sú akcie vykonané v rámci systému. Ak som to správne pochopil, cieľom Corrupt-u je významne zmeniť alebo dokonca ukončiť systém, ako ho poznáme. To je samozrejme veľká výzva, ale súhlasím minimálne s tým, že je nutné ísť ku koreňom dnešných problémov.

Myslím si, že argument o neudržateľnosti základných štruktúr civilizácie je do veľkej miery platný. Možno budem pokračovať viac v ceste naznačenej Derrickom Jensenom. Cítim veľkú spríbuznenosť s hnutím volajúcim po návrate do divočiny. Bolo by nutné hovoriť viac o tom, že problémom je samotná civilizácia a smerovať týmto smerom. No nateraz by som chcel aspoň zvýšiť povedomie.

Takže momentálne nie som expert na to, ako bojovať mimo systému. No som si istý, že čitatelia tejto články nepotrebujú predstavovať tých, ktorí o týchto veciach hovoriť alebo sú ich súčasťou.

www.johnfeeney.net

corrupt.org

pozri aj:

http://www.biologicaldiversity.org/campaigns/overpopulation/index.html

http://gpso.wordpress.com/

http://news.bbc.co.uk/2/hi/uk_news/7403989.stm

]]> http://plsvk.wordpress.com/2010/05/14/interview-s-enviromentalistickym-spisovatelom-a-aktivistom-johnom-feeneyom-prebrane-z-corrupt-org/feed/ 0 Redakcia John Feeney population _44218957_pollution203getty _45437174_train300ap http://plsvk.wordpress.com/2010/01/17/dirigent-umrel-asistovanou-samovrazdou/ http://plsvk.wordpress.com/2010/01/17/dirigent-umrel-asistovanou-samovrazdou/#comments Sun, 17 Jan 2010 10:51:20 +0000 Redakcia http://plsvk.wordpress.com/?p=541 ]]> Preslávený britský dirigent, Sir Edward Thomas Downes, nositeľ Rádu Britského Impéria, umrel vo veku 85 rokov spolu so svojou manželkou za pomoci neziskovej organizácie Dignitas.

On a jeho 74 ročná, smrteľne chorá, manželka Joan si vybrali ukončiť svoje životy prostredníctvom švajčiarskej organizácie, vyjadrila sa ich rodina. Podľa vyjadrenia, pár “umrel bezbolestne a za okolností ich vlastného výberu”. Sir Edward spolupracoval 40 rokov s Filharmonickým Orchestrom BBC.

“Náš otec, ktorému bolo 85 rokov, takmer slepý a strácajúci sluch, mal dlhú, významnú a plodnú kariéru dirigenta”, povedala rodina. “Naša mama, ktorej bolo 74, začala svoju kariéru ako baletná tanečnica a neskôr pracovala ako choreograf a televízny producent, predtým než zasvätila svoje posledné roky práci ako otcov osobný asistent. Obaja žili život naplno a považovali sa za výnimočne šťastných že žili tak vďačné životy po profesionálnej i osobnej stránke. Po 54 šťastných rokoch, strávených spolu, sa rozhodli ukončiť svoje životy radšej než pokračovať vzpierať sa vážnym zdravotným problémom.”

Hovorca Metropolitnej polície povedal že ich smrť je vyšetrovaná oddelením kriminálneho vyšetrovania v Greenwichi, keďže asistovaná samovražda je v Británii podľa zákona nelegálna. Minimálne 115 ľudí zo Spojeného Kráľovstva už odišlo do Švajčiarska umrieť, ale zatial nebol nikto súdne stíhaný.

Svetoznámy dirigent, narodený 17. Júna 1924 v Birminghame, začal hrať na husliach vo veku 5 rokov. Jeho povolaniu dirigenta napomohlo dvojročné štipendium v Aberdeene, ktoré mu umožnilo študovať s popredným nemeckým dirigentom Hermannom Scherchenom. V roku 1952 vstúpil do Kráľovskej Opery, kde ostal členom 17 rokov. Stal sa spolupracujúcim hlavného dirigenta v 1991 a dirigoval nesmierny repertoár v Covent Garden po viac než 50 sezón. Svoju prácu s Filharmóniou BBC začal ako hlavný hosťujúci dirigent, od roku 1980 do 1991 už hlavný dirigent a neskôr čestný dirigent. V 1970 sa stal hlavným dirigentom Austrálskej Opery a dirigoval  prvé predstavenie v novom Sydney Opera House. Do roku 1983 bol tiež hlavným dirigentom Orchestra Holandského Rozhlasu a mnoho cestoval ako hosťujúci dirigent opier a orchestrov po celom svete. Sir Edward bol ocenený štyrmi hudobnými fakultami a piatimi univerzitami a obdržal ceny Laurenca Oliviera, Evening Standard, The Critics’ Circle a Kráľovskej Filharmonickej Spoločnosti. V roku 1986 bol vyznamenaný Rádom Britského Impéria tretej triedy a v 1991 obdržal titul Sir.

S Lady Downes strávili spolu 54 rokov.

_______________________________________________________________________________________________________________________________________________

Dignitas je švajčiarska nezisková organizácia, založená právnikom a aktivistom za ľudské práva, Ludwigom Minellim. Organizácia od roku 1998, pod mottom “Dôstojne žiť – dôstojne umrieť.”, poskytuje ľuďom lekársku asistenciu s bezrizikovým a bezbolestným ukončením života.