Čas utíchnuť

Prvou vecou, ktorú sme pri vstupe na prah zrubu považovali za nutné, bolo pozrieť sa ako vlastne žije Pentti Linkola, ten najvytrvalejší z vytrvalých.

Rozhodne nežije na vysokej nohe. V dvojizbovom dome je síce elektrina, ale tá nezohrieva vzduch v ňom. Jedna žiarovka osvetľuje malý kút v kuchyni a ďalšia starý písací stôl, ktorý je neustále využívaný. Dnes ale atrament neputuje na stránky budúcej knihy, ale na poznámky, ktoré si o vtáctve zaznamenáva už od päťdesiatych rokov.

Celá podlaha je pokrytá ornitologickým materiálom. Útržkovité poznámky z pozorovaní okrídleného tvorstva vo Vanajavesi, každý riadok napísaný rukou. Linkola vraví, že práca bude skončená tak o stopäťdesiat rokov.

Read Full Post »

Záplava ľudstva

Je Pentti Linkola zosobnením tých najnebezpečnejších myšlienok, aké kedy ľudstvo zvažovalo? Alebo predstavuje posledný hlas zdravého rozumu na tejto planéte? Človek žijúci svoju asketickú existenciu ako rybár vo vzdialenom vidieckom regióne svojej chladnej vlasti, tento fínsky filozof uvažoval o postavení človeka tvárou v tvár planéte, ktorú obýva, a odvážil sa vysloviť nevysloviteľné. Aby sme zabezpečili pokračovanie života na zemi musí byť populácia človeka – alebo homo destructivus, ako ho nazýva Linkola – násilne znížená na zlomok momentálneho globálneho čísla. Linkolova metafora na túto nepríjemnú situáciu hovorí:

Čo robiť, ak sa loď naplnená stovkami pasažierov, náhle prevráti a na vodu sa podarí spustiť iba jeden záchranný čln pre desať osôb? Keď sa kapacita záchranného člna naplní, tí čo nenávidia život, budú naň priberať ďalších ľudí, kým sa nakoniec nepotopí so všetkými. Ale tí, čo milujú a rešpektujú život vezmú lodnú sekeru a budú odsekávať prebytočné ruky tých, čo sa budú šplhať po trupe lode.

Read Full Post »