Čo urobiť vtedy, keď sa loď so stovkou pasažierov na palube náhle prevráti a k dispozícii je iba jeden záchranný čln? Keď sa tento čln zaplní do posledného miesta, tí, ktorí nenávidia život sa pokúsia nabrať do neho ďalších ľudí a tak nakoniec potopia všetkých. Tí, ktorí milujú a rešpektujú život sa chopia lodnej sekery a začnú odsekávať všetky nadbytočné ruky, ktoré sa snažia prichytiť k okrajom člna.
Prostredníctvom tohto prehlásenia vyjadruje Pentti Linkola svoju drsnú, avšak život schvaľujúcu doktrínu, kvôli ktorej je známy. Doktrína, ktorej cieľom je obnoviť a oslavovať tú jasnú rovnováhu, ktorá tvaruje našu realitu. Tento človek bezcitne strháva k zemi steny z rétoriky a ocele, ktoré v tomto veku staviame, aby sme za nimi udržali hnev prírody. Nerobí to preto, že by bol šialený alebo pomätený, ako vám to chce nahovoriť moderná spoločnosť, ale preto, že je jedným z nemnohých skutočných ochrancov života.
Úvod
Pentti Linkola sa narodil 8. decembra 1932 v hlavnom meste Fínska, v Helsinkách. Jeho otec bol profesorom botaniky na Helsinkskej univerzite a tiež zakladateľom Fínskej asociáce na ochranu prírody. Prostredníctvom svojho učiteľa biológie sa začal Pentti nesmierne zaujímať o prírodu a s veľkým nadšením písal eseje o vede a ekológii. Jeho prvá publikovaná práca bola knižka o vtákoch, ktorú napísal v spolupráci s O. Hildenom. Niesla titul Suuri Lintukirja (“Veľká kniha o vtákoch”, 1955). O šestnásť rokov neskôr napísal svoju prvú skutočnú ekologickú prácu s názvom “Sny o lepšom svete”. V tejto knihe už začali jeho optimizmus a viera v ľudstvo slabnúť a naopak tu už začínal naznačovať, že ak má ľudstvo a príroda v akejkoľvek forme pokračovať, bude nutná kompletná zmena nášho myslenia. Od tohto momentu sa Linkola vyčlenil ako človek, ktorý je presvedčený, že spoločnosť sa musí prestať podriadovať malicherným a prelietavým túžbam jednotlivca. Počas mnohých nasledujúcich rokov vydal niekoľko ďalších kníh, absolvoval množstvo prednášok a príhovorov a žil spôsobom života, ktorý považuje za ekologicky udržateľný. V rodnom Fínsku má pomerne mnoho stúpencov a aj naďalej si udržiava svoju popularitu. Dokonca tu dostal cenu Eina Leina za kvalitu v literatúre. Jeho posledná kniha vyšla v roku 2004 a má názov “Môže život zvíťaziť?”. Momentálne žije ako profesionálny rybár na dôchodku.
Myšlienky
Krása a štruktúra prírody
Náš vzťah k prírode je nesmierne dôležitý, významnou mierou totiž formuje svetonázor každého z nás.
V Linkolovom písaní môžeme nájsť úprimný obdiv k prírode a ku štruktúre, v ktorej sa príroda prejavuje. Začínajúc príbehmi o výletoch cez nezmerné lesy, končiac rozprávaním o chladných ranách strávených rybačkou, je zrejmé, že tento muž miluje všetko, čo tvorí túto veľkolepú silu. Nie je to ten plytký zmysel pre prírodu, ktorý sa tak často prejavuje v tkz. “zelenom” politickom hnutí a ani taký, akým oplýva väčšina bežných ľudí. Jeho láska pochádza z veľkolepej celosti, ktorú pomáha vytvárať každý jednotlivý aspekt, surovosť a brutalita po boku krásy a pokoja. Pre Linkolu príroda nie je niečo, na čo sa stačí pozerať von z okna, alebo nejaké miesto, kde sa môže každý vybrať raz za rok na dovolenku. Jeho láska zahrňuje všetko, aj to pred čím dnešní ľudia zakrývajú zrak, keď im to naráža do dverí.
Linkola hovorí o harmónii, ktorá v prírode existuje, o rovnováhe, ktorá je základom všetkého. Táto stabilita pracuje prostredníctvom mnohých mechanizmov, ktoré majú zaručiť, aby populácia ostala stabilná a dokázala sa prispôsobiť okolnostiam, ktoré môžu vyvstať. Mnoho živočíšnych druhov oplýva schopnosťou samoregulovať svoju pôrodnosť, čím sa chránia pred opakovanými katastrofálnymi situáciami a hladom. V mnohých prípadoch sa napríklad objavia choroby, ktoré majú zredukovať vysokú hustotu obyvateľstva a zaručiť, že ekosystém ostane vyvážený. Ľudia však boli schopní týmto mechanizmom aspoň načas uniknúť, prostredníctvom svojej lekárskej starostlivosti, nedostatočnej kontroly pôrodnosti a modernej technológii. Linkola sa nazdáva, že dôsledky tohto kroku sú nevyhnutné a čím skôr si to všimneme, tým menej škody spôsobíme sebe a tiež ekosystému, v ktorom žijeme.
Ďalším dôležitým faktorom, ktorý Linkola prízvukuje, je poznatok, že príroda existuje mimo našej typickej morálky a duality. Na rozdiel od bežných zelených politikov, ktorí apelujú hlavne na naše emócie, Linkola miluje rovnako neúprosnú ako aj láskyplnú stránku prírody. V love mäsožravca, ani vo vyhladovaní a chorobách neexistuje žiadne zlo. Sú to jednoducho prírodné javy v rámci tohto systému. Ich existencia má zaručiť, aby systém ako celok ostal stabilný a tým zabezpečiť pokračovanie samotného života. Žiada zničenie druhov, ktorým ľudia umožnili množiť sa bez obmedzenia, čím výrazne poškodili svoj okolitý ekosystém. Zatiaľ čo zelení a ďalší členovia spoločnosti milujú mačky, Linkola ich chce odstrániť za to, aké množstvo zvierat zabijú, bez toho aby sa správali ako typický predátor. Takáto logika sa vymyká mysleniu typického environmentalistu, ktorý jedná skôr z jednoduchého súcitu, než na základe holistickej analýzy.
Všetky tieto zložky sú dôležité pretože ľudstvo ako druh, bez ohľadu na to za aké výnimočné ho považujeme, je stále súčasťou tejto štruktúry a aj naďalej podlieha zákonom prírody. Všetky naše činy majú nejaké následky a preto by sme ich vždy mali zvažovať v kontexte toho, aký dopad budú mať na celkový ekosystém. Linkola tvrdí, že takáto úroveň myslenia je v našej modernej dobe takmer úplne zanedbaná. Ľudia o sebe premýšľajú, ako keby žili v nejakom oddelenom svete, kde si môžu dovoliť robiť čokoľvek bez toho, aby to privodilo nejaké vážne dôsledky. Začali sme robiť rozdiely medzi prírodou a spoločnosťou, ako keby to prvé existovalo už iba niekde v ďalekom lese, džungli, oceáne, alebo pohorí a domnievame sa, že to už s nami nemá nič spoločné. A predsa je toto usporiadanie základom života, z ktorého sami pochádzame a náš druh je preto nevyhnutne prepojený s jeho neustálym zápasom o prežitie. Linkola nás žiada, aby sme svoj svetonázor prehodnotili na taký, ktorý schvaľuje tento systém ako celok. Existujeme ako druh v tejto realite a bez realistickej perspektívy v rámci štruktúry, ktorá je manifestom tejto reality, určite zahynieme.
Problémy modernej spoločnosti
Počas desaťročí pozorovania si Linkola všimol mnoho chýb v štruktúre modernej spoločnosti, ktoré sú pre ňu charakteristické. Moderní environmentalisti obyčajne operujú v nejakej špecifickej nike, ako napr. práva zvierat, globálne otepľovanie a mnoho ďalších. Avšak niektorí, vrátane Linkolu, poukazujú na to, že problém leží omnoho hlbšie, v samotnom myšlienkovom usporiadaní moderného človeka. Ako výsledok rozmachu humanizmu, ktorý sa začal v časoch Osvietenstva, začal byť každý ľudský život vnímaný ako niečo posvätné, čo musí byť chranené za každú cenu. Miliardy ľudí zaplavujú túto planétu a skonzumujú všetko čo môžu, avšak prispievajú len veľmi malým dielom k dobru spoločnosti. Abstraktné pojmy, ktoré nemajú absolútne žiadny základ vo svete mimo našich vlastných myslí, ako napr. “sloboda”, alebo “pokrok”, tvoria základný kameň našej spoločnosti a slúžia nám ako zdôvodnenie nášho takmer nekontrolovaného množenia sa a agresívneho ničenia. Tisíce druhov bolo vyhladených, betónová púšť sa rozťahuje po celej planéte, a napriek tomu si väčšina ľudí predstavuje, že stačí preskočiť na “zelené” výrobky a všetky naše ekologické problémy budú vyriešené. Linkola nám naopak prezentuje svoj tvrdý, ale veľmi reálny plán ako ďalej existovať na tejto zemi. Je to plán, ktorý sa už nebude aj naďalej prispôsobovať nášmu nekonečnému odopieraniu uznať ho za správny.
Preľudnenie a hodnota ľudského života
V súčasnej dobe máme na tejto planéte okolo 7 miliárd ľudí. Očakáva sa, že toto číslo sa zvýši na 9 miliárd do roku 2050. Pre mnohých ľudí žijúcich v našej modernej dobe je to úžasná správa, veď čím viac inteligentných bytostí – ľudí na zemi bude, tým viac sa nás bude tešiť zo života a prežívať všetky tie radostné chvíle. Niektorí dokonca poukazujú na to, že čím vyššie budú populačné stavy, tým viac veľkolepých vecí sa nám podarí vytvoriť, lepšie knihy, technológiu, hudbu, či dokonca myslienky. Ak je okolo nás viac ľudí, musí to predsa znamenať, že môžeme všetkého urobiť viac a ešte dokonalejšie ako kedykoľvek predtým. Správne?
Linkola je jeden z mála ľudí v súčasnej dobe, ktorý priamo napáda tento spôsob myslenia, toto kladenie dôrazu na kvantitu a názor, že každý ľudský život je základnou hodnotou. Na rozdiel od utilitaristického postoja modernej spoločnosti, on trvá na tom, že ľudia nemajú žiadnu zvláštnu vnútornú hodnotu, ktorá by musela byť chránená za každú cenu.
Je pre mňa takmer nepochopiteľné, že dokonca aj inteligentný človek dokáže stále veriť v človeka a jeho demokratickú väčšinu, navzdory všetkým dôkazom a neprestajne kráčať hlavou proti múru. Ako je možné, že ani on nedokáže v tejto situácii priznať, že človek prežije už len vtedy, (keďže príroda ho už ďalej krotiť nedokáže) keď mu disciplína, zákazy, donucovanie a utláčanie iného človeka s jasnou mysľou, zabránia oddávať sa svojim sebadeštruktívnym impulzom a páchať samovraždu? Ako môže aj naďalej ospravedlňovať demokraciu? Je možné, že ešte stále nevidí, že pokiaľ sa človek a západná kultúra nenaučia pokore a nepoklonia sa poriadne hlboko, dovtedy bude zaručene, bez ohľadu na to, koľko krát zmení druh chemikálií, či metódy výroby energie, pokračovať drancovanie a vymetanie Zeme, až pokiaľ z nej nezostanú len ohlodané kosti? Ako je možné, že si nedokáže uvedomiť, že pokiaľ sa aj naďalej budeme držať myšlienky, že človek je pánom prírody a že ľudský život je najvyššou hodnotou, tak jedine čo nám zostane bude priama cesta do čiernej diery vyhynutia? Ako môže byť niekto taký šialený a myslieť si, že bez ohľadu na to koľko nás je, má ľudský život neustále rovnáku cenu a ľudstvo samotné rovnaké správanie? Podľa mňa je očividné, že vždy keď sa narodí dalšie dieťa, cena každého človeka na svete sa nepatrne zníži. Taktiež mi pripadá nepochybné, že správanie ľudstva v časoch populačnej explózie sa značne líši od toho, kedy bol človek ešte len riedko roztrúseným a vznešeným druhom. (Linkola, 2004)
Pýta sa nás, prečo vlastne kladieme taký dôraz na každý jednotlivý ľudský život, zvlášť v tých prípadoch, keď takýto život ničím neprispieva a zároveň pôsobí ako najväčšia záťaž na spoločnosť. Žijeme vo vnútri rozsiahlej štruktúry, neprestajne prinášajúcej nové predstavy a myšlienky, ktoré pomaličky formujú a odmeňujú to, čo sa dokáže prispôsobiť a rásť a naopak vyradiť všetko, čo je nefunkčné a defektné. Jedince zvierat, ktoré sú slabé alebo defektné, sú obvykle ulovené ako prvé. Súčasní ľudia sa však tento základný mechanizmus pokúšajú zo systému odstrániť, žijúc za bezpečnými hranicami svojich miest a chrániac každý ľudský život bez ohľadu na cenu. V našom sklone chrániť život však zanedbávame prirodzené úsilie všetkého živého – rásť, tým, že sa zastávame všetkých nepodarkov a strhávame svojich najbrilantnejších jedincov k zemi. Predstavy o rovnosti nás napokon doviedli k tomu, že sme kvalitu ľudstva vymenili za jeho kvantitu, keďže spoločnosti musia operovať podľa najnižšieho spoločného menovateľa.
Linkola v prvom rade tvrdí, že pri súčasných populačných stavoch ľudstvo nemá žiadnu budúcnosť. Schopnosť nášho ekosystému obnovovať sa je obmedzená, rovnako ako aj suroviny, ktoré nám je schopný poskytovať. Vždy, keď sa počet obyvateľov zvýši o nového človeka, sme nútení tohto človeka nakŕmiť, ubytovať, obliecť a poskytnúť mu zmysluplnú existenciu. Moderné spoločnosti dokonca prevyšujú túto základnú úroveň spotreby, uchyľujúc sa k rôznym druhom výrobkov, ktoré majú premôcť našu unudenosť po 40+ hodinovom pracovnom týždni. Naše spoločnosti sú postavené na myšlienkach, ktoré v skutočnosti nedávajú našim životom žiadny zmysel a preto sa snažíme vyplniť prázdnotu rôznymi druhmi výrobkov a zábavy.
Naša spotreba, ktorá je naviac posilňovaná prostredníctvom nerealistických myšlienok typu “sloboda”, drží našu pozornosť odvrátenú od našich nezaujímavých životov, ktoré nám neprinášajú žiadne významné naplnenie. Keďže podľa podobných názorov žije na Zemi obrovské množstvo ľudí, sú vyrábané milióny rozličných výrobkov, ktoré majú za úlohu uspokojiť ich, čo však spôsobuje, že suroviny sú zo Zeme odčerpávané astronomickým tempom. Krajina je najprv rozrezaná na kusy kvôli surovinám a neskôr vydláždená, aby sa urobil priestor pre ustavične sa rozrastajúce mesta a predmestia. S väčším množstvom ľudí prichádza aj požiadavka neustále stavať nové domy a zvyšovať produkciu, čím sa tento rastúci dopyt vyrovnáva. Stačí sa bez žartov pozrieť na svoje mesto v priebehu 15-20 rokov a táto expanzia sa zreteľne prejaví. Navyše, ak by sme sa pozreli 100 rokov dozadu a vzájomne tieto dve prostredia porovnali, ich zmena by sa nám prejavila ešte evidentnejšie. Ako bolo na svet privádzaných čoraz viac ľudí, tak sa to, čo bolo kedysi lesom a vidiekom, postupne vytrácalo preč. Niekdajšie mestečká expandovali do šírky aj do výšky, až pokiaľ sa svojimi okrajmi nezačali dotýkať jedno druhého a pokrývať širokú krajinu. Linkola opisuje svoje vlastné zážitky z rodného Fínska. O tom, ako sa mu počas dlhých rokov pozorovania postupne pred očami vytrácal divoký život, o bezuzdnej deštrukcii divokej prírody a čo je možno najhoršie, o nevšímavosti ľudí voi tomuto všetkému.
V druhom rade sa nás pýta, akému účelu vlastne slúži toto rozťahovanie populačných stavov na maximum? Povedzte úprimne, akého úžitku sa spoločnosti dostáva z toho, že zabezpečujeme prežitie každého jedného človeka?
Kto smúti za obeťami Druhej svetovej vojny? Komu chýba dvadsať miliónov ľudí popravených Stalinom? Kto potrebuje šesť miliónov Židov, ktorých zlikvidoval Hitler? Izrael stoná pod ťarchou preľudnenosti, v Malej Ázii sa vedú boje o každý štvorcový meter špiny a prachu. Mestá po celom svete boli opravené a naplnené ľuďmi až po okraj, kostoly a pamätníky boli znovu vybudované, aby sa mal kyslý dážď opäť do čoho zahryznúť. Komu chýba tvorivý potenciál mŕtvych z Druhej svetovej vojny? Potrebuje svet práve teraz tú stovku miliónov ľudí? Máme nedostatok kníh, piesní, filmov, porcelánových psov a váz? Nie je jedna miliarda stelesnení milujúcich matiek a miliarda stelesnení rozkošných starých mám so striebornými vlasmi dosť?
Hoci takéto vyhlásenia môžu kdekoho rozhnevať, faktom zostáva, že ich cieľom je pokračovanie života ako takého. Tým, že trváme na tom, aby bol každý jednotlivý ľudský život zachránený bez ohľadu na všetky súvislosti, kladieme dôraz na kvantitu života. Avšak takéto smerovanie si od komunity vyžaduje, aby sa vzdala veľkoleposti a spoliehala sa čisto na počty. Linkola je presvedčený, že nepotrebujeme 5, 6, ani 7 miliárd ľudí na to, aby sme dokázali v našich životoch nájsť zmysel a vytvárať zdravé komunity. Namiesto toho, aby sme svoj zrak sústredili iba na záchranu jednotlivých životov, musíme sa začať pozerať na svet tak, že do neho zahrnieme celý ekosystém.
Pokrok
Kam smeruje naša spoločnosť? Kde bol náš začiatok a kde bude náš koniec? Ľudstvo sa nad týmito otázkami zamýšľa už celé veky, avšak žiadna odpoveď nebola dohnaná tak ďaleko, ako teória, ktorá bola vymyslená ľuďmi v modernej dobe. Táto teória nám predkladá predstavu, že kvalita ľudskej spoločnosti sa pohybuje po lineárnej čiare, smerom od toho čo bolo v minulosti, k tomu čo ešte len príde v budúcnosti. Pred nami tu boli tí, čo žili v hlinených chatrčiach, žili iba do tridsiatky, boli poverčiví a verili v nadprirodzené nezmysly a málokedy sa vôbec čistili. Dnes žijeme do sedemdesiatky, máme zábavu, ktorá si takmer vôbec nevyžaduje, aby sme sa museli fyzicky či mentálne zapojiť a nemusíme sa obávať zlomyseľných predátorov, či ľadových zím. Môžeme sa pochváliť pokročilou technológiou, vysokou priemernou dĺžkou života, neprítomnosťou biedy a nedostatku, či odstránením kultúrnych praktík, ktoré považujeme za necivilizované. Avšak Linkola nás vyzýva, aby sme sa skutočne zamysleli nad tým, či je toto pravým zmyslom našich životov. Sme naozaj šťastní vo svojich zamestnaniach, medzi stavbami z chladnej ocele týčiacimi sa do výšky, trendovými ipodmi, Britney Spearsovými a kapelami typu Green Day? Alebo nám v živote niečo chýba, niečo, čo nám “sloboda, rast a pokrok” nikdy nemôžu skutočne poskytnúť?
Najústrednejšou a zároveň najabsurdnejšou vierou medzi ľuďmi je viera v technológiu a ekonomický rast. Duchovní tejto viery sú až do smrti presvedčení, že hmotný blahobyt prináša radosť a šťastie – a to aj napriek tomu, že všetky historické dôkazy svedčia o tom, že iba núdza a neustále pokúšanie sa, nútia človeka žiť život hodný žitia a že naopak materiálny blahobyt neprináša nič iné, než zúfalstvo. Títo duchovní veria v technológiu ešte aj vtedy, keď sa dusia vo svojich plynových maskách. (Linkola)
Dnes ľudia pracujú dlhšie ako vo väčšine ostatných období v histórii, obyčajne 40 a viac hodín týždenne. Tieto zamestnania si vyžadujú prevažne aktivity, ktoré sa neustále opakujú a ktoré sú zvyčajne veľmi nudné, či už je to bilancovanie účtov, vkladanie skrutky A do otvoru B, alebo presviedčanie nejakej bezmennej osoby, že už nikdy nebude mať šancu kúpiť si od vás niečo z tejto skvelej nablýskanej sady na čistenie riadov. Stačí sa opýtať pracujúcich ľudí v dnešných dňoch a väčšina vám zaručene odpovie, že by radšej využívali svoj čas inak, pravdepodobne by chceli stráviť viac času so svojimi rodinami, alebo robiť niečo čo pokladajú za zaujímavé, či dokonca vytvárať niečo hodnotné a zmysluplné. A predsa nás “pokrok” priviedol do doby, kde su takéto aktivity len vedľajšie. Namiesto toho sme sa zasekli na mieste, kde sme nútení robiť niečo, čo má pre nás iba veľmi malý význam.
Dokonca aj keď nám zostane nejaký ten voľný čas, tak sa väčšina z nás uspokojí s vysedávaním a vyhýbaním sa činnostiam, ktoré by ich skutočne mohli naplniť. A tak len sedia na pohovke a pozerajú TV, alebo vymetajú po sobotných nociach bary a opíjajú sa do bezvedomia. Ľudia hovoria: “Je to zábava a robia to všetci!” Ale keď sa o dvadsať rokov obzrieme za svojim životom, budeme si naozaj želať ďalší pohárik Corony, ďalšiu epizódu Priateľov, či ďalšiu noc medzi neónovými svetlami a pulzujúcimi basami? Možno však budú veci, ktoré si zapamätáme, úplne iného charakteru: ako rodina, naše myšlienky a veci, ktoré sme stvorili – činy, ktoré korešpondujú s našim vnútorným systémom hodnôt, ktoré sú jednoducho len odrazmi veľkolepejšej štruktúry.
Linkola odmieta tieto predstavy o pokroku, namiesto toho poukazuje na to, že zmysel a naplnenie, ktoré je v živote možné nájsť, sú tu už od nepamäti vekov. Stačí si prečítať starobylé Védy, severoeurópsku Eddu, či Korán a človek tam nájde určité pochopenie zmyslu, ktorý existuje kdesi nad neustále sa meniacimi trendmi a módou. Ľudia, ktorí písali tieto texty neverili tomu, že by život v budúcnosti mohol ponúknuť viac naplnenia, ako tomu bolo v minulosti a to jednoducho kvôli zákonom, ktorými sa riadi čas. Boli schopní vždy nájsť svoj smer a zmysel a to tak, že sa pozreli na systém, v ktorom existovali.
Industrializácia a technológia
Už niekoľko storočí sme schopní omnoho intenzívnejšej produkcie, než tomu bolo kedykoľvek predtým. Naša technológia sa rozvíjala astronomickou rýchlosťou a tým nám umožnila dosiahnuť obrovský nárast vo výrobe a výkonnosti. Zrodili sa továrne, dramaticky sa zmenili spôsoby prepravy a masová výroba sa stala bežnou súčasťou nášho života. Linkola trvá na tom, že tieto drastické zmeny sú jednak nebezpečné a zároveň zbytočné, a že väčšina týchto vecí by mala byť odstránená.
Mnohí ostávajú podobnými výrokmi šokovaní. Znamenalo by to zmiznutie mnohých našich zdravotníckych možností, rovnako by sme prišli aj o viaceré spôsoby dopravy, či zábavný priemysel v podobe filmov a televízie. Avšak Linkola je presvedčený, že tieto veci jednak nie sú pre život skutočne potrebné a tiež že ich využívaním napomáhame k vytváraniu nezdravých myšlienkových pochodov, ktoré podkopávajú našu schopnosť vnímať realitu.
Základným argumentom citovaným v prospech technológie je, že nám zľahčuje život. Zľahčuje a zľahčuje a všetko je hneď ľahšie, vynález po vynáleze. Ľahké, ľahšie, najľahšie. V skutočnosti je však človek na Zemi zvrchovanou bytosťou bez súperov už od čias Doby kamennej a stal sa tvorom, ktorého život bol neprirodzene a nenapraviteľne pohodlný. Od tej doby sú rozhodujúcimi problémami človeka fyzické pohodlie, bezvýznamnosť, život bez koreňov a frustrácia. (Linkola, Môže život zvíťaziť – a za akých podmienok?, 2004)
S príchodom priemyslu a technológie sme boli schopní žiť s omnoho menšou námahou a biedou ako predtým. Zima sa už nedokáže tak ľahko vkradnúť do našich vyhriatych domovov, spravidla si nemusíme získavať vlastnú potravu a neohrozujú nás už ani predátori, či nejaké významné choroby, nemusíme už jednoducho bojovať o holé prežitie. Tieto sily však formovali našich predkov, zošľachťovali ich a pomáhali im lepšie chápať prírodu a realitu. V zápase so živlami, či počas lovu, boli schopní vidieť sami seba vnútri väčšieho celku. V chlade, hlade a ani v smrti nie je žiadne “zlo”, ako si to namýšľa väčšina moderných ľudí. Človek by sa mal snažiť tieto veci zužitkovať v boji s vonkajšími aj vnútornými okolnosťami a prostredníctvom tohto boja nájsť svoj zmysel a rast. Linkola verí, že hlavným výsledkom industrializácie a technológie bolo, že nás od týchto síl oddelili. Počas našich ľahkých, ale väčšinou jednotvárnych životov, lepí väčšina ľudí nálepky “dobro” na všetko, čo nám prináša slasť a nálepky “zlo” na všetko, čo spôsobuje bolesť a neustále sa snažia schvaľovať to prvé a odmietať a zničiť to druhé. Linkola si mysli, že tento pohodlný život, ktorý sme si vykreslili pomocou priemyslu a technológie, iba pestuje náš zmätený a nerealistický pohľad na svet.
Linkola taktiež útočí na priemysel a technológiu kvôli skaze, ktorú prinášajú krajine a domnieva sa, že tento stav nemôže pokračovať bez toho, aby to nemalo hlboké následky jednak pre nás a jednak pre samotnú planétu. Často hovorí o lesoch vo svojom rodnom Fínsku a o priemysle, ktorý nesporne zmenil fínsku krajinu k horšiemu.
Fínsko, ktorého lesné hospodárstvo je najväčšou ekologickou pohromou povojnovej Európy, drží rekord v súčasných štatistikách (počet stromov v zostávajúcich lesoch). Po veľkom odlesňovaní polí, ktoré prebehlo pred niekoľkými storočiami, nenasledoval na tomto kontinente ani len porovnateľný rozruch: viac ako 200 000 km štvorcových fínskych lesov bolo premenených na púšte, alebo v najlepšom prípade na krovinaté prérie. Priemerný obsah dreva v zrelých lesoch južne od Laponska je 400-500 m kubických na hektár. Niekoľko rokov dozadu bola, podla vlastných odhadov drevárskeho priemyslu (t.j. Ustav pre lesný výskum), drevná zásoba krajiny 90 m kubických na hektár, avšak je zrejme, že v týchto štatistikách je 10-20 % diera, čo sa ukázalo napríklad počas rôznych lesných transakcií (špecificky v odhadoch týkajúcich sa fariem). Po masívnej ťažbe v posledných rokoch, ostal súčasný obsah drevnej hmoty niekde medzi 50 az 70 m kubických na hektár. To je presne 10 % kapacity prirodzených lesov.
Lesy, ktoré sú domovom tisícov rozličných druhov, a ktoré sú podstatnou zložkou ekosystému, sú neustále ničené. Táto deštrukcia sa stáva čoraz viac evidentná po celom industrializovanom svete. Krajiny, ktoré kedysi oplývali zelenou a rozličnými formami života, sú teraz už len pustými päsťami na oko. Lesy a mokriny, ktoré kedysi slúžili ako prírodná špongia na zachytávanie silných dažďov, sú dnes neprestajne dláždené a rozvíjané, čím sa záplavy v blízkych obciach stali bežným javom. Lesne spoločnosti často tvrdia, že “vždy zasadia späť stromy, ktoré vyrúbu” a že “všetky ich aktivity su extrémne udržateľné”, avšak napriek tomu trvá mnoho rokov, kým tieto stromy vyrastú do výšky a objemu, ktoré by bolo možné porovnávať so starými pralesmi. Linkola je presvedčený, že pre týchto ľudí sú posvätné len peniaze, a preto ich motivácia bude vždy smerovať iba k ich získaniu a nie smerom k holistickému a trvalo udržateľnému prístupu.
Mnohí teraz začnú tvrdiť, že technológia a priemysel sa už v súčasnosti začínajú meniť a že sa stavajú šetrnejšími vo vzťahu k životnému prostrediu. Stačí sa len pozrieť na všetky tie veľkolepé snahy zastaviť globálne otepľovanie, či zaviesť používanie zelených výrobkov a technológii! Žiadna z týchto iniciatív sa však nezameriava na jadro problému, každá z nich sa len sa okrajovo upína na rôzne bezprostredné dôsledky našej činnosti, ktoré na nás spätne vyskakujú spoza každého rohu. Linkola útočí na toto typické “zelené” myslenie, ktoré sa domnieva, že stačí zmeniť to čo kupujeme a nie sa zamyslieť nad tým, prečo a ako to kupujeme. Časom sa prejavia rôzne aktivity, avšak všetky budú podriadené rovnakému spôsobu myslenia. Jednoduchá zmena toho čo kupujeme, nevysvetlí prečo a na čo tieto veci vôbec vyrábame.
Demokracia
Linkola nám dáva veľmi jasne najavo, čo si myslí o demokracii. V jeho očiach je to najhorší spôsob vlády, aký bol kedy vytvorený. Tento systém vkladá svoju dôveru do väčšiny, aby tá rozhodla čo je pre ňu najlepšie. Tá však skôr zvolí tých, ktorí sú schopní poskytnúť “chleba a cirkusy”, než realizovateľné riešenia.
Je podstatnou a katastrofálnou chybou postaviť politický systém na prianiach a túžbach ľudí. Spoločnosť a životy ľudí sú organizované na základe toho, čo chcú jednotlivci a nie na základe toho, čo je pre nich skutočne prospešné. Podobne, ako keď má iba jeden človek zo 100 000 talent byť vynikajúcim inžinierom či akrobatom, podobne sú iba niekoľkí jedinci skutočne schopní spravovať záležitosti národa či ľudstva ako celku. V týchto dňoch a v tejto časti sveta sa bezhlavo pridržiavame demokracie a parlamentného systému, aj napriek tomu, že sú tými najzmyselnejšími a najzúfalejšími pokusmi ľudstva. V demokratických krajinách najvýraznejšie narastá deštrukcia prírody a počet ekologických katastrof. Naša jediná nádej leží v silnej centrálnej vláde a nekompromisnej kontrole jednotlivých občanov.
Demokracia, pripomína Linkola, je zameraná na túžby a želania ľudu. Ten by chcel napríklad nižšie dane, alebo vyššie vládne výdavky, pretože tie by okamžite priniesli ľudom “úžitok”. Je pre nich predsa dobré, keď môžu dostať viac peňazí na míňanie. Preto volia ľudí, ktorí ich v tomto smere môžu uspokojiť. Aj navzdory rozličným politickým ideológiám, ktoré máme k dispozícii, je zreteľne prevládajúcou politickou kultúrou, ktorej podlieha celá západná spoločnosť (a čoraz viac aj ďalšie krajiny), kultúra individuálnych slobôd, spokojnosti a šťastia. Máme síce rôzne typické ľavicové a pravicové strany, ale tie sú jednoducho iba dvoma stranami rovnakej mince. Všetky sa totiž zameriavajú na uspokojovanie želaní ľudu, čím stoja fundamentálne v protiklade s dlhodobou existenciou pre nás a naše životné prostredie. Linkola tvrdí, že demokracia neumožňuje dostať sa k moci takým jednotlivcom a stranám, ktorí by dokázali podkopať systém a nejakým výrazným spôsobom ho zmeniť.
Väčšina ľudí zvolí niekoho, kto vyhlasuje, že “zníži znečistenie”, alebo zvýši počet “zelených” áut. Nikto však nezvolí človeka, ktorý by (prostredníctvom drastických akcií, aké navrhuje napríklad Linkola a ďalší a za použitia sily) ľudí obmedzoval, ubližoval im a dotýkal sa ich citov. Pod vedením takejto osoby by si občania nemohli len tak stavať čo im príde na rozum, kupovať si všemožné druhy zábavy, či pokračovať v nekontrolovanom plodení potomkov. Demokracia a “sloboda” ktorú táto prináša, umožňuje komukoľvek robiť takmer čokoľvek, s výnimkou porušenia aktuálnych verejných tabu. Ľudia si môžu robiť čo sa im zachce a bez skutočného vodcu, ktorý by ich viedol, sa veľmi často rozhodnú pre niečo, čo je bezprostredne na dosah a čo im prinesie dočasný komfort. Aby boli zvolení, musia politici uspokojovať túžby a želania ľudu, nech sú akokoľvek zavádzajúce. Musia im nasľubovať, že urobia každého šťastným, nesmú sa dotknúť citov žiadneho z nich a musia im tiež ponúknuť okamžité riešenia problémov, ktoré im práve v tej chvíly najviac škodia (zelené auta na zastavenie globálneho otepľovania, zvýšené tresty na potlačenie kriminality, či prísnejšiu kontrolu zbraní kvôli streľbám na školách). Avšak Linkola tvrdí, že nič z tohto v skutočnosti nefunguje na zmiernenie väčšieho problému.
Podľa Linkolu sú vodcovia jedni z mala tých, čo majú schopnosť riadiť komunity, vytvoriť kultúrny konsenzus, či pohánať ostatných k činu. Často pred nimi stoja ťažké rozhodnutia, ktoré môžu niekomu ublížiť, alebo mu zabrániť, aby robil presne to čo chce. Títo jedinci by nedovolili, aby niekto postavil McDonnald niekde v zalesnenej oblasti, pretože to nie je skutočne potrebné a naopak by sa tým iba mnoho zničilo. Ľudia by sa možno nemohli množiť tak ako sa im zachce, tým by sa však zaručilo, že komunity nebudú jednať nepríčetne vzhľadom k sebe samým, ako aj vzhľadom k životnému prostrediu, na ktorom sú závislé. Ak by niekto priniesol podobné predstavy v demokratickej spoločnosti, bol by automaticky označený ako fašista či šialenec a vzápätí na to by sa stal politickým a spoločenským vyvrheľom. Pre Linkolu sú však tieto rozhodnutia, napriek tomu, že by obmedzili určité slobody, niečim čo je nutné dosiahnuť, ak má život v akejkoľvek forme pokračovať ďalej. Demokracia sa však takýmto rozhodnutiam nikdy neprispôsobí.
Riešenia
Linkola je zástancom masívnej zmeny v smerovaní modernej spoločnosti. Táto zmena by zahŕňala obmedzenie slobôd občanov, zredukovanie neustále rastúcej technológie, výmenu demokracie za silné vedenie a rozsiahle znižovanie populačných stavov. Ľuďom by bolo umožnené mať iba jedného potomka a to po takú dlhú dobu, kým by na Zemi neostal iba zlomok súčasného obyvateľstva. Ďalej navrhuje zrieknuť sa veľkej časti modernej technológie a priemyslu. Navyše tiež trvá na tom, že potrebujeme drsné vedenie, ktoré nerobí kompromisy s potrebami jednotlivca, napr. vo forme diktátora. Mnohí s týmto nesúhlasia a hovoria, že nepotrebujeme zájsť tak ďaleko, že náš problém vyrieši rozvážne a striedme používanie ekologických výrobkov a alternatívnych zdrojov energií. Ale počas rokov, ktoré Linkola strávil ako rybár a biológ, videl toho mnoho, čo ho doviedlo k obhajobe takýchto razantných opatrení.
Eugenika a depopulácia
Základným kameňom pre znižovanie populácie je postupne odstránenie najnezmyselnejšej zo všetkých individuálnych slobôd, slobody množiť sa bez obmedzenia… na počatie dieťaťa musí byť pridelená licencia a počet detí musí byť v priemere jedno dieťa na jednu zenu a to až dovtedy, pokiaľ nedosiahneme udržateľnú populačnú zátaž. Taktiež je potrebné postarať sa o zlepšenie kvality populácie a to za každých okolností. Preto tieto licencie nebudú prideľované rodinám, ktorých prostredie, či genetické danosti budu bezcenné. Naopak rodiny, ktoré budú prvotriedne s ohľadom na tieto stimuly, budú môcť získať viacero licencií.
Podľa Linkolu sa masívny a bezprecedentný nárast populácie v posledných storočiach stal v súčasnej dobe najväčšou hrozbou pre život samotný. Najhorším nepriateľom života je príliš veľa života. Tento muž prehlasuje, že by sme mali drasticky znížiť svoje počty, ako aj podniknúť kroky k tomu, aby sa vyššej priority dostávalo tým najlepším z nás. Takéto riešenia sa však hlboko dotýkajú našej súčasnej civilizácie a preto na seba bezpochyby privolajú veľké množstvo odporcov. Predstavy o rovnosti a slobode sú totiž už zakorenené v našom vedomí a spomínané návrhy napadajú obidve tieto predstavy. A predsa to čo nachádzame v Linkolovych tvrdeniach nie je nič iné, než logické myslenie a hlboké uvedomenie si reality. Každá osoba na planéte naviac, vyčerpáva zdroje a zdroje sú obmedzené. Planéta ich dokáže dopĺňať len v určitom množstve a intenzite a podľa analýzy Linkolu a ďalších, sme tento limit už ďaleko prekročili. Naviac z toho, že máme čo možno najvyššiu populáciu ľudstva, nemáme žiadny úžitok.
Navrhuje, aby náš depopulačný program pripustil iba jedno dieťa na rodinu, až pokiaľ nebude dosiahnutý udržateľný stav populácie. V tej chvíli by sme zvýšili počet pôrodov na dve na jednu rodinu, aby sme populáciu udržali na stálej úrovni. Tento dlhodobo udržateľný stav by bol menší ako pol miliardy. To už je sám o sebe vysoký počet pre bytosť, ktorá si vyžaduje pre svoj život také obrovské množstvo zdrojov a stále je to podstatne väčšie množstvo, v akom ľudstvo existovalo po väčšinu svojej existencie. Pri takomto čísle by zostalo dosť prostriedkov pre väčšinu populácií na planéte, aby mohli aj naďalej existovať. Dokonca aj ekologicky nevhodné praktiky by neboli natoľko účinné, aby sme nimi ničili svoje životné prostredie takým spôsobom a rýchlosťou, ako je tomu dnes. Ľudia by tiež mali k dispozícii antikoncepciu a potraty zdarma a spoločenské tabu na tieto témy by nehralo v hlavách ľudí ani zďaleka takú významnú rolu, ako je tomu v súčasnej dobe.
Okrem toho ešte Linkola odporúča, aby sme sa snažili pestovať tých najlepších z nás. Tí, ktorí budú preukazovať najlepšie schopnosti a vlastnosti, by mali byt povzdudzovaní k tomu, aby sa množili. Naopak tí, ktorých kvalita bude nízka, by boli od plodenia potomkov odrádzaní. Takéto mechanizmy vždy existovali v štruktúre samotnej prírody, tí ktorí sa prispôsobia, prežijú, rastú a budú odmenení. Avšak mechanizmy človeka boli v tomto smere vždy akési obmedzené a reakcie prírody na naše negatívne správanie boli často pomalé, ak zoberieme do úvahy dĺžku života ľudskej civilizácie.
Množstvo živočíchov má vyvinutú kontrolu nad svojou pôrodnosťou, aby si vlastným premnožením nespôsobovali neustále návraty kríz a nedostatku potravy. V prípade človeka, ak by sme takéto mechanizmy vôbec našli, boli by slabé a neefektívne – napríklad zabíjanie novonarodených detí u niektorých primitívnych kultúr. Počas svojej evolúcie dokázalo ľudstvo oslabiť nebezpečenstvo hroziace od hladu a nedostatku. Človek sa stal neuveriteľne a neúmerne rozmnožujúcim sa tvorom, rozmnožujúcim sa zvieracím spôsobom, ale mimo akejkoľvek kontroly a s nezvieracími možnosťami. Ľudstvo sa množí neuveriteľne rýchlo v podmienkach nedostatku a špiny, ale aj v prosperite a dostatku. Ľudia sa množia hojne v časoch mieru a obzvlášť hojne v povojnovom období, vďaka svojráznym predpisom prírody.
Linkola sa pokúša znovu zaviesť prírodné mechanizmy, ku ktorým sme schopní stavať sa v poslednej dobe chrbtom. Eugenika je jednoducho prostriedok, ktorý má zaručiť, aby sa k nám tento mechanizmus mohol vrátiť. Všetci žijeme v realite a prežiť môžeme jedine vtedy, ak akceptujeme a schválime tento spôsob existencie a ak v ňom budeme aj naďalej pokračovať.
Redukcia priemyslu a technológie
Pravdepodobne najkonfliktnejší Linkolov výrok na adresu priemyslu a technológie je tento:
Všetko, čo sme vyvinuli počas posledných 100 rokov, by malo byť zničené.
Napriek tomu, že tieto slová znejú skutočne dosť extrémne, Linkola pociťuje, že väčšina vynálezov modernej doby má negatívny vplyv na životné prostredie a dokonca aj na nás samotných. Týka sa to jeho komentáru o “ľahkosti” našich životov, myšlienky, že technológia a priemysel uľahčujú našu existenciu. Myslí si, že viesť naše životy týmto smerom toho ničí mnoho na povrchu, ako aj v našich vnútrach. Naše životné prostredia sú spustošené a zničené a nám ostáva len nenaplňujúca existencia. Kvôli týmto dôvodom je presvedčený, že naša produktívna schopnosť by mala byť výrazne redukovaná a väčšina našej najnovšej technológie zničená alebo opustená.
Výroba by mala byť obmedzená licenciami, ktoré by boli vydávané na základe potreby. Ak by chcel niekto niečo vyrobiť, musel by dokázať, že jeho výrobok je skutočne požadovaný a že ho niekto skutočne potrebuje. Väčšie korporácie by vlastnil štát a využíval by ich na výrobu takých vecí, akými sú napr. prostriedky masovej dopravy či bicykle. Ľudia by nekupovali neustále nové výrobky, namiesto toho by bola ustanovená direktíva, ktorá by vyžadovala, aby boli výrobky kvalitné a trvácne a tiež v prípade potreby opravené.
Verí, že dopravný priemysel by mal byť výrazne obmedzený, napríklad aj tým, že väčšina populácie by sa pohybovala a žila len vo svojej lokálnej oblasti. Požadované služby by boli jednoducho dostupné metódami akými sú chôdza, pádlovanie, bicyklovanie a lyžovanie. Používanie osobných automobilov by bolo zrušené, väčšinu cestnej dopravy by tvorili prostriedky masovej dopravy a zásobovacie vozidlá. Väčšina cestných sietí by bola odstránená a opätovne zalesnená.
Čo sa týka energie, hovorí, že by sme mali takmer úplne prestať používať elektrickú energiu. Nepatrné množstvo by sa používalo na osvetlenie či v médiach, ale vo všeobecnosti by bola preč. Palivové drevo, regulované a rozvíjané k čo najväčšej využiteľnosti, by bolo prevládajúcim zdrojom energie. Elektrická energia, ktorú skutočne potrebujeme, by mala pochádzať z veterných zdrojov, ostatné elektrárne by mali byť zlikvidované. Je zástancom kompletného odstránenia vodných elektrární, ktoré nazýva treťou najväčšou ekokatastrofou.
Poľnohospodárstvo by malo omnoho menšie rozmery a využívanie technológie v jeho rámci by bolo pozastavené. Používanie obrábacích strojov by malo byť zrušené a namiesto nich by sa mal klásť doraz na “ľahké a na prácu zamerané metódy”. Skleníky by boli aktívne len v teplejších obdobiach za asistencie slnečnej energie, zatiaľ čo zelenina a ovocie by boli dostupné len počas zodpovedajúcich ročných sezón. Všeobecné úsilie by malo byť vyvíjané smerom k tomu, aby každá domácnosť získala základné zručnosti v oblasti spracovania potravín, akými sú napr. kvasenie či solenie. Celkove by mala byť krajina viac než sebestačná vo svojej potravinovej výrobe. Jednotlivé druhy potravín by boli usporiadené v rebríčku podľa veku, veľkosti tela a typu vykonávanej práce, avšak zber a sebestačné pestovanie potravín by boli od regulácie oslobodené.
Všetky tieto prostriedky sa nám môžu zdať príliš drsné, avšak po koľkých z týchto odrieknutých vymožeností by sme skutočne túžili, koľko z nich by sme skutočne postrádali? Ak všetko čo potrebujeme k prekonaniu vzdialenosti je bicykel, potom naozaj nepotrebujeme vlastniť automobily. Či by nám snáď chýbali tie obrovské množstvá jednotvárnych televíznych relácií? A čo rýchle občerstvenie a podobné výrobky? Každý predsa vie, že napriek tomu, že môžu dobre chutiť, postupne vám zničia zdravie. A pritom je toho okolo nás mnoho, čo nás môže skutočne obohatiť. Jednoduché veci, ako sú krásne západy slnka, starobylá literatúra, či naše rodiny. Ľudia takto žili po desiatky tisícročí a pritom len zriedka podľahli samovražedným myslienkam, či lenivosti.
Na záver sa dostávam k zaujímavému pozorovaniu. Tu formulovaný model spoločnosti by nám totižto nezabezpečil len hlavný cieľ, ktorým je zachovanie života, ale prekvapujúco aj neporovnateľne lepšiu životnú úroveň. Čo sú tie sladké, drahocenné vymoženosti moderného sveta, ktoré by človek stratil? Sú to: rekordné počty samovrážd, nekonečná konkurencia, nezamestnanosť tu a pracovný stres tam, renovácie a nestálosť v pracovnom živote, odcudzenie, zúfalstvo, hory psychologických liekov predpisovaných po tonách, úpadok telesných schopností a choroby spojene s našim súčasným spôsobom života, neuveriteľná arogancia jednotlivcov, hašterenie, korupcia, kriminalita. Čo by nám zostalo: neunáhlená socializácia medzi ľuďmi, nekonečné spektrum umení a záľub: spev, hudba, tanec, maľovanie, sochárstvo, knihy, hry, predstavenia, lúštenie hádaniek, výstavy, prehliadky, múzeá, štúdium histórie, svojho regiónu, dialektu, rodiny, milióny biologických otázok, umelecké remeslá, záhradkárstvo, čisté rieky a potoky, panenské lesy, močariská, ročné obdobia, stromy, kvety, domov, súkromný život – čiže skutočný život.
Linkolove opatrenia v súvislosti s priemyslom a technológiou sa nám môžu zdať podľa našich súčasných merítok príliš prísne, ale znížili by sme tak naše škody páchané na životnom prostredí a tiež by sme tak našim mysliam umožnili sústrediť sa na dôležitejšie veci.
Diktatúra
Akákoľvek diktatúra by bola lepšia ako moderná demokracia. Neexistuje totiž natoľko nekompetentný diktátor, ktorý by prejavoval viac hlúposti ako demokratická väčšina. A najlepší totalitný režim by bol ten, kde by sa vo veľkom kotúľali hlavy a kde by vláda svojou činnosťou zabraňovala akémukoľvek ekonomickému rastu.
Linkola verí, že existuje lepšie riešenie pre náš politický systém a to v podobe diktatúry. Diktátor oplývajúci absolútnou silou sa totiž nemusí prispôsobovať populárnym názorom a jeho hlas nemôže byť umlčaný získaním prevahy v parlamente. Diktátor preto moze urobiť to, čo považuje za správne, namiesto toho aby sa podriaďoval tomu, čo v danej chvíli požadujú masy. Mnohí tomuto konceptu odporujú, avšak neschopní lídri sa častejšie vyskytujú v demokratických režimoch, než v diktatúrach.
Vodca je jednotlivec, ktorý komunitu privádza k skutočnému konsenzu, okrem toho je schopný viesť a motivovať ju. Demokraticky zvolená osoba je len málokedy schopná poskytnúť nám niečo podobné, keďže tá je zvolená na základe svojich schopností apelovať na túžby a želania jednotlivcov. V demokracii si ľudia zvolia to čo sami chcú, kdežto v diktatúre o tom čo je najlepšie rozhoduje vodca. Keď si ľudia volia svojich zástupcov, omnoho častejšie zvolia tých, ktorí im prinesú krátkodobé radovánky, oproti tým, ktorí vedia čo je pre nich najlepšie z dlhodobého hľadiska.
Pre Linkolu by najlepší vodcovia boli tí, ktorí by neboli otrokmi verejnej mienky, a ktorí by namiesto toho robili to, čo by bolo najlepšie pre všetkých. Mali by inklinovať k rozhodnutiam na základe pozorovania celku ako takého, a nie iba útočiť na to čo je v danej chvíli priamo pred nimi. Nevytvárali by falošných nepriateľov, namiesto toho by boli na stope podstatným problémom, ktoré môžu ležať pod povrchom a nemusia byť preto pre ostatných bezprostredne viditeľné. Pokiaľ by si to situácia vyžadovala, bol by takýto diktátor ochotný prijať tvrdé, avšak potrebné opatrenia, akými sú napr. depopulácia, či obmedzenie ľudských práv. Demokraticky zvolení politici by nikdy nič podobné neurobili, inak by boli okamžite odvolaní z úradov. Avšak diktátor nie je obmedzený podobnými starosťami a naviac chápe, že účelom podobných opatrení je chrániť spoločnosť z dlhodobého hľadiska.
Pentti Linkola: perspektíva organizácie CORRUPT
V súčasnej dobe môžeme často pozorovať veľmi reálne podloženú mienku, že ako ľudstvo ničíme všetko okolo seba. Keď sa priemerný obyvateľ západného sveta pozrie von oknom, je svedkom pochmúrneho obrazu. Kde kedysi prekvital život, medzi stromami, pastvinami, riekami a oceánmi, tam dnes vidí znečistenie, betón a tony odpadu. Ak sa niekto zahľadí ešte ďalej, bude schopný za hranicami predmestí a miest ľahko identifikovať súčasnú frontovú líniu. Za niekoľko rokov tu bude pravdepodobne stáť ďalšie jednoduché mesto, s jednoduchými ľuďmi a jednoduchými problémami. Linkola nás vyzýva, aby sme sa konečne zastavili na svojej ceste a zamysleli sa nad tým, kam vlastne smeruje naša spoločnosť.
V prvom rade nás žiada, aby sme sa seriózne zahľadeli na množstvo svojej spotreby a položili si otázku, či je možné žiť pri súčasnej úrovni deštrukcie po akúkoľvek významnejšiu dobu. Dokonca aj teraz nám ešte príroda dáva pocítiť svoju prítomnosť a to vo forme chorôb, katastrof, či globálneho otepľovania. A čo je ešte dôležitejšie, je zjavné, že naše základné zdroje vysychajú a náš vzduch a voda sú zamorené. Pokračovať v tejto ceste pre nás môže znamenať jediné, záhuba pre náš druh a mnoho ďalších okolo nás.
Okrem toho nám predkladá dôvody veriť tomu, že táto spotreba nemá ani žiadny skutočný význam. Pod vrstvou všetkých týchto výrobkov sa skrýva život, ktorý je príliš bezpečný, obmedzený a veľmi nudný. Väčšina osobného zadosťučinenia, ktoré v živote zažívame, prichádza vtedy, keď musí človek zápasiť proti vonkajším silám, ako aj proti silám vnútri seba samého. Avšak s modernosťou sme o tento zápas prišli. Ľudia môžu chodiť do práce, pozerať TV, či jesť, avšak nikdy nie sú prinútení bojovať, tak ako bojovali ich predkovia. Linkola je presvedčený, že tento smer k zľahčeniu života je fundamentálne namierený proti ľuďom a proti prírode.
Linkola je zástancom toho, že technológia by mala byť masívne zredukovaná a že by sme mali opustiť takmer všetko, čo bolo vytvorené za posledných 100 rokov. V mnohých ohľadoch je to zdravá myšlienka. Nepotrebujeme skutočne televízory, moderné farmaceutiká, či masovú výrobu. Každopádne niektoré druhy technológie sú schopné udržať si schopnosť byť niečim viac, než len jednoduchým nástrojom na zľahčenie života, či lacnou zábavou. Mali by sme zničiť väčšinu toho, čo neslúži žiadnemu skutočnému účelu, ale na druhej strane oceniť určité zvláštne druhy technológie, akými sú napr. počítače a snáď niektoré prístroje nahradzujúce tie najpodradnejšie otrocké práce. Niektoré z týchto technológii môžu byť rozumným spôsobom využívané, avšak jedine za predpokladu, že by v konečnom dôsledku neškodili nášmu životnému prostrediu.
Veľká časť Linkolových politických riešení sa točí okolo pojmu diktatúra, kde by jeden človek prikazoval ostatným čo majú robiť a zakazoval im všetku činnosť, ktorá by nebola v súlade s takýmito ekologickými zákonmi. Takéto riešenie je zdravé z mnohých dôvodov, pretože vkladá dôveru do silného vodcu, ktorý nepodlieha žiadostiam más, ako je tomu v demokracii. Každopádne, my si takéto vedenie predstavujeme tak, že by dokázalo zaručiť pokračujúcu stabilitu svojej komunity aj bez toho, aby sa muselo tak prísne spoliehať na striktné nariadenia a využívanie strachu. Ľudia potrebujú istý druh splnomocneného a autoritatívneho vedenia, ktoré vystupuje ako pevná vedúca sila, avšak my si myslíme, že ich pozíciu je lepšie udrziavať prostredníctvom kultúrneho konsenzu, než prostredníctvom nátlaku a strachu. Navyše by toto vedenie malo pôsobiť vo vnútri svojej oblasti, skôr než operovať z nejakého vzdialeného hlavného mesta.
Keď tieto pripomienky zoberieme na zreteľ, môžeme zužitkovať Linkolove myšlienky a rozvíjať komunitu, ktorá si opätovne uvedomí svoje miesto v prírode. Komunitu, ktorá sa chopí ťažkostí života, ktoré sú jeho prirodzenou súčasťou a na základe toho by prekvitala, radšej než by sa váľala v bahne a nazývala tieto ťažkosti zlom. Spoločnosť, ktorá nevidí žiadnu potrebu masovo vyrábať tony zbytočných vecí, ktoré neslúžia žiadnemu inému účelu, než lacnej zábave a pohodliu. Môžeme to dosiahnuť tým, že sa otočíme chrbtom k neustále sa meniacim vrtochom modernej doby a nájdeme zmysel v tom, čo je večné. Prostredníctvom tohto nám Linkola ukazuje veľkoleposť prírody.
Ale je ešte (stále) niečo dobré na našom druhu, ako na súčasti tejto biosféry? – Ešte stále existujú jednotlivci, ktorí z celého svojho srdca konajú súcitné skutky, ľudia z cirkvi, zdravotníctva, či sociálnych inštitúcií. Podobných ľudí je možné nájsť aj v súkromnom živote, dobrých v najhlbšom zmysle tohto slova, ktorí osvetľujú a zohrievajú celé ľudské spoločenstvo okolo seba, a ktorí nie sú ovládaní meniacimi sa vrtochmi tohto sveta. Všetci z nich sa starajú o sféry úzko späté s človekom a uplatňujú susedskú lásku. Na skutočnú veľkoleposť však narazíte iba u tých niekoľkých vzácnych ľudí, ktorí rozširujú ochranu a konzerváciu na celé tvorstvo, na celú žijúcu vrstvu našej planéty. Uprostred besniacej a hlučnej zberby, medzi horúčkovito zrýchľujúcimi hakkinenmi a makinenmi, sebou ešte v poslednom kŕči pohadzuje skupina ľudí zaprisahaná environmentalizmu a ochrane života. Časť z nich sa snaží vplývať na verejnosť v rôznych spolkoch a združeniach, ďalší pracujú sami, každý po svojom. Je podivuhodné, že toto malé a zdravé jadro ľudstva, v ktorom sa poznanie spája s citmi, je ešte stále schopné pokúšať sa o ochranu toho čo je čisté a dobré, tak dlho ako je to len možné, že ešte stále dokáže klásť dôraz na trpezlivosť uprostred obrovskej prevahy zbytočného rozruchu. Títo ľudia zápasia s veternými mlynmi, lipnú na posledných franforcoch prírody ešte neznásilnenej človekom, nepúšťajú sa posledných zdrapov lesa, odďaľujú koniec, aby dali biosfére trochu času naviac, aj keby to mala byt len sekunda. Títo ľudia ešte stále premýšľajú, diskutujú, píšu, vyjednávajú, pokúšajú sa zostavovať programy na ochranu prírody, programy ako Natura, ktoré potom končia roztrhané na kúsky ignorantskými svorkami beštií vypustených majiteľmi pôdy. Najväčším zázrakom na prahu nového milénia je to, že tu aj napriek tomu stále mame ochrancov, v ktorých naďalej horí viera, nádej a láska.
Biografia je zo stránky www.corrupt.org, napísal ju Matt C.