Prostredníctvom tohto článku vám chceme predstaviť osobu Theodora Kaczynského, známeho pod prezývkou Unabomber, geniálneho matematika a anarcho-primitivistického teroristu, ktorý v rokoch 1978 – 1995 viedol bombovú kampaň proti predstaviteľom technologického pokroku a industriálnej spoločnosti. Jednoznačne pôjde o najkontroverznejšiu postavu, ktorá sa doteraz objavila na našich stránkach. Našim cieľom nie je schvaľovať a ani odsudzovať činy tohto človeka, ale predstaviť vám v skrátenej forme jeho myšlienky, ako ich sformuloval vo svojom manifeste Industrial Society and Its Future (Industriálna spoločnosť a jej budúcnosť).
Pre väčšinu ľudí je meno Unabomber doslova synonymom zla. Zdá sa, že spoločnosť si v jeho prípade opäť zvolila tú ľahšiu cestu: namiesto toho, aby sa zamyslela nad príčinami, ktoré viedli tohto muža k násiliu, sa opäť zbavila akejkoľvek zodpovednosti, tým, že ho rýchlo označila za schizofrenika a pomäteného blázna a odstrčila ho aj s jeho myšlienkami niekde do úzadia. V skutočnosti je však tento muž geniálnym matematikom a bývalým profesorom na Harvardskej univerzite, ktorému už v piatej triede na základnej škole namerali IQ 167. Aký odkaz nám teda tento človek zanechal?
Hneď v úvode svojho manifestu Kaczynski píše:
Industriálna revolúcia a jej dôsledky sú pohromou pre ľudskú rasu. Výrazne predĺžili život ľudom, ktorí sa narodili v “pokrokových” krajinách, ale zároveň destabilizovali spoločnosť, urobili život nenapĺňajúcim, vystavili ľudské bytosti poníženiu, viedli k rozsiahlemu psychologickému utrpeniu (v krajinách Tretieho sveta aj k fyzickému utrpeniu) a spôsobili vážne škody prírodnému prostrediu.
Šialenstvo modernej doby sa podľa neho najevidentnejšie prejavuje v súčasnom ľavicovom hnutí, hlavne v dvoch jeho psychologických tendenciách: v pocitoch menejcennosti a prehnanej socializácii. Pod pocitom menejcennosti nemá na mysli len presný význam tohto slova, ale celé spektrum súvisiacich čŕt; nízke sebavedomie, pocity bezmocnosti, sklony k depresiám, porazenectvo, pocity viny, sebanenávisť atď. Prehnaná socializácia zase vedie k tomu, že sa títo ľudia snažia v ničom neodbočiť od všeobecne uznávaných spoločenských hodnôt a pravidiel, čo je však pre nich obrovskou psychickou záťažou.
Ľavičiari prehnane socializovaného typu sa pokúšajú odtrhnúť zo svojich psychologických reťazí a presadzovať svoju autonómiu prostredníctvom rebélie. Obyčajne však nie sú schopní rebelovať proti najzákladnejším hodnotám spoločnosti. Teda všeobecne povedané, ciele dnešných ľavičiarov NIE SÚ v konflikte s akceptovanou morálkou. Práve naopak, ľavica zoberie akceptovaný morálny princíp, príjme ho za svoj a následne obviní majoritnú časť spoločnosti z jeho porušovania.
Aj keď sú tieto tendencie najviac viditeľné v ľavicovom hnutí, sú v skutočnosti široko rozšírené v celej modernej spoločnosti. Problémy ľavice len svedčia o problémoch našej spoločnosti ako celku. To čo ľuďom v skutočnosti chýba a čo ich doháňa k týmto náhradným činnostiam je nedostatok procesu moci.
Proces moci
Podľa Kaczynského majú ľudia potrebu čohosi, čo nazýva proces moci. Táto potreba úzko súvisí s potrebou moci, ktorá je všeobecne uznávaná, avšak predsa sa nejedná o jednu a tú istú vec. Proces moci tvoria štyri elementy. Tri najzrejmejšie z nich nazýva cieľ, snaha a dosiahnutie cieľa. Štvrtý element sa definuje ťažšie a nie je nevyhnutný pre každého jedinca. Ten nazýva autonómiou. Ciele má každý, ak nie iné, tak aspoň tie základné: voda, jedlo, ošatenie a prístrešok podľa potreby. Aby sa človek vyhol vážnym psychologickým problémom, potrebuje mať ciele, ktorých naplnenie si vyžaduje úsilie a musí tiež dosiahnuť primerané množstvo úspechu v napĺňaní týchto cieľov.
Keď sa však ľudia nemusia príliš namáhať, aby uspokojili svoje fyzické potreby, často si pre seba stanovia umelé ciele. V modernej industriálnej spoločnosti stačí minimálna snaha na uspokojenie základných fyzických potrieb. Úplne stačí prejsť nejakým kurzom, získať nejakú banálnu technickú zručnosť a potom už len včas chodiť do práce a vynakladať neveľké úsilie na jej udržanie. Jedinými požiadavkami sú pritom mierna dávka inteligencie a hlavne jednoduchá POSLUŠNOSŤ. Ak človek tieto požiadavky spĺňa, spoločnosť sa o neho postará od kolísky až po hrob. Preto sa nemožno čudovať tomu, že moderná spoločnosť je plná náhradných aktivít.
Pre mnohých, ak nie pre väčšinu ľudí, sú tieto náhradné aktivity menej uspokojujúce, než sledovanie skutočných cieľov. Jedným z indikátorov, ktorý poukazuje na tento fakt, je aj skutočnosť, že ľudia, ktorí sú hlboko spojení so svojimi náhradnými aktivitami nikdy nie sú skutočne spokojní, nikdy si od týchto aktivít neoddýchnu. Preto sa napríklad majiteľ výnosného podniku usiluje mať stále väčšie a väčšie bohatstvo, preto sa vedec vrhne na ďalší problém hneď potom, ako vyrieši problém predošlý a preto sa vrcholový športovec núti k neustále lepším výsledkom. Mnohí ľudia, ktorí sledujú podobné náhradné aktivity vám povedia, že ich táto činnosť napĺňa viac než nejaké “pozemské” uspokojovanie základných biologických potrieb. Avšak to je spôsobené tým, že úsilie potrebné k uspokojeniu týchto biologických potrieb bolo zredukované na obyčajnú malichernosť. A čo je ešte dôležitejšie, ľudia v našej spoločnosti neuspokojujú svoje biologické potreby AUTONÓMNE, ale len ako súčiastka v obrovskom spoločenskom stroji.
Autonómia
Autonómia, ako súčasť procesu moci, nemusí byť nutnosťou pre každého jednotlivca. Avšak väčšina ľudí potrebuje väčší, alebo menší stupeň autonómie pri dosahovaní svojich cieľov. Väčšine ľudí tiež stačí uplatňovať túto svoju autonómiu ako člen MALEJ skupiny. Problém nastáva, ak sú ľudia nútení pracovať na základe prísnych pravidiel, ktoré im nedávajú žiadny priestor pre osobnú iniciatívu a vlastné rozhodnutia, alebo ak sú členmi skupiny, ktorá je taká veľká, že význam jednotlivca je bezvýznamný.
Je pravda, že niektorí jednotlivci majú len veľmi malú potrebu autonómie, avšak väčšina ľudí nadobúda svoju sebaúctu, sebadôveru a pocit moci práve prostredníctvom procesu moci, teda majú určitý cieľ, vyvíjajú AUTONÓMNE úsilie a následne tento cieľ dosahujú. Ak sa niekomu nedostane adekvátnej možnosti prejsť cez tento proces, dôsledky sú (podľa daného jednotlivca a podľa spôsobu akým bol tento proces narušený) unudenosť, demoralizácia, nízka sebaúcta, pocity menejcennosti, porazenectvo, depresie, úzkosť, previnilosť, frustrácia, nepriateľstvo, zneužívanie manželky či detí, nenásytný hedonizmus, abnormálne sexuálne správanie, nespavosť, stravovacie poruchy a tak ďalej.
Zdroje sociálnych problémov
Vyššie spomínané symptómy sa môžu prejaviť v každej spoločnosti, ale len v modernej spoločnosti sú prítomné v takom masívnom rozsahu. Tieto sociálne a psychologické problémy spôsobuje fakt, že spoločnosť od ľudí vyžaduje, aby žili v podmienkach, ktoré sú radikálne odlišné od tých, v ktorých sa človek vyvíjal a tiež ho nútia k správaniu, ktoré sa líši od modelu správania, ktoré sa v týchto predchádzajúcich podmienkach u ľudí vyvinulo. Z toho čo už bolo povedané jasne vyplýva, že Kaczynski považuje nedostatok príležitosti k správnemu zažívaniu procesu moci za najdôležitejšiu abnormálnu okolnosť, ktorej nás vystavuje moderná spoločnosť. Avšak tá nie je jediná. Ďalšími abnormálnymi podmienkami prítomnými v industriálnej spoločnosti sú neúmerná hustota obyvateľstva, izolácia človeka od prírody, príliš vysoká rýchlosť sociálnych zmien a rozpad prirodzených maloplošných komunít, akými sú širšia rodina, osada, či kmeň. Všeobecne sa uznáva, že tieto okolnosti sú zdrojom sociálnych problémov. Avšak Kaczynski tvrdí, že sami o sebe nie sú jediným vysvetlením rozsiahleho spektra našich problémov. Argumentuje tým, že aj v minulosti existovali pomerne veľké mestá a napriek tomu ich obyvatelia netrpeli rovnakými psychologickými problémami v takom rozsahu ako moderný človek.
Rozdiel je podľa neho v tom, že moderný človek cíti, (a tento pocit je do značnej miery oprávnený) že dnes mu je každá zmena PREDPÍSANÁ, zatiaľ čo napríklad pohraničný kolonista v 19. storočí mal pocit, (tiež z veľkej časti oprávnený) že on sám je, na základe vlastného výberu, strojcom svojich zmien. Je pravdepodobné, že väčšina, ak nie všetky civilizované spoločnosti zasahovali do procesu moci. Avšak v modernej spoločnosti sa tento problém stal obzvlášť akútnym. Dnes ľudia žijú väčšmi v moci toho, čo pre nich a s nimi robí systém, než v moci toho, čo pre seba robia sami. A aj to, čo robia pre seba je čoraz viac a viac dosahované cestičkami, ktoré položil systém. A tak je proces moci v našej spoločnosti narušovaný nedostatkom skutočných cieľov a nedostatkom autonómie pri dosahovaní týchto cieľov.
Pokračovanie nabudúce…
Radikálny environmentalizmus 