Ak by som vedel čítať ľudské myšlienky, vydával by som sa za odborníka z štatistického centra, nazrel by som do hláv vzorke asi päťstovke lesohospodárskych odborníkov a spýtal sa ich či skutočne veria v zlepšenie kvality lesa cez ich “presvetľovanie” a vďaka zvýšeniu objemu ťažby v posledných desaťročiach. Ale závoj tohto tajomstva nebude odhalený. Ľudia odpovedajú na dotazníky tak, ako sami chcú. Viem, že lesohospodár je sprostý, ale nikdy nezistím, až ako je hlúpy a koľko oportunistickej prefíkanosti v ňom je.
Nespočítateľné množstvo prírodovedcov krúži po celej krajine, množstvo ostrozrakých laikov ma sužuje návštevami, telefonátmi, alebo ma oslovuje na ulici, cestách či vo vlaku a pýta sa ma stále tie isté otázky: kde sú lesy zachránené presvetľovaním, kde sú umierajúce lesy, a kde sú skutočné husté lesy? Cestujú po celej sieti ciest v celej krajine od Hanko až po Utsjoki, z Vaasa do Illomantsi, túlajú sa po koľajach, ktoré v lesoch zanechali mechanizmy, idú za každý roh a sledujú každý ostrov a celé pobrežie zo svojich lodí. Túlajú sa aj vnútri lesov, aby zberali lesné plody, huby, aby poľovali, alebo len tak sa v ňom bezdôvodne potulovali. Ale nenachádzajú nič iné ako polia stojacich polámaných kmeňov, medzi ktorými sú lesné škôlky so stromami hrubými v tom najlepšom prípade ako ruka , alebo v lesoch stredného veku, ktoré boli vyťažené až na takmer pár posledných stromov na semeno, takže sú v skutočnosti tiež iba lesným škôlkami. Vravia, že pravé stromy, stromy na ktorých objatie treba obe ruky sú len v zastavaných areáloch a pri vilách. Čo teda zvyšuje objem metrov kubických v štatistikách?
Moja pozícia v tejto záležitosti je skutočne nešťastná tak ako v mnohých iných. Mnoho ľudí sa snaží presvedčiť ostatných či už v rozhovoroch alebo v novinových článkoch, pri polemikách alebo pre upokojenie, že si vymýšľam alebo z nejakého dôvodu preháňam. Som “pánom z Helsínk” a inokedy “rozumbradom”, alebo “šíriteľom poplašných správ”, ktorý nemá predstavu o realite “ľudu” a “bežného pracujúceho človeka” alebo o “skutočnom stavu vidieka” a o “ekonomike”. Otrasený musím vyhlásiť, že som žil vo všetkých týchto realitách a videl som to všetko na vlastné oči. Sledoval som celé povojnové ruinovanie vidieka, prírodných biotopov a lesov mojej otčiny, pokrčenie a zašpinenie jej materskej tváre. Skutočne som urobil chybu, ale nie chybu, z ktorej ma obviňujú moji protivníci. Práve som zistil, že niečo malé vo mne zhrdzavelo. Nemôžem si presne spomenúť na všetky regióny, ktorých lesmi som jeden po druhom prechádzal v gumákoch alebo zimných topánkach, s kompasom pripevneným pri páse a s mapou v ruke. Prešiel som si svoje poznámky, a aj keď som ich neprelistoval celé, bol som vo viac než dvestopäťdesiatich krajoch, čiže zhruba v polovici z počtu, ktoré má Fínsko od administratívneho delenia v roku 1950. Vzorka je dostatočná a môžem s určitosťou povedať, že nie je mnoho iných, ktorý majú takéto poznatky o stave fínskych lesov z vlastnej skúsenosti . K mojim skúsenostiam patrí aj vzorka desiatich dedín v Tavastii, kde som videl časť lesov takmer každého malého vlastníka, do mnohých som zašiel a detailne sa s nimi zoznámil.
Nikdy som nesedel v satelite, a preto verím družicovým snímkom zimného Fínska, Švédska a Ruska, ktoré publikoval Mikko Puntari. Vlastne by som ich v skutočnosti ani nepotreboval, pretože som to isté videl zo zeme: rovnaká hustá step, rovnaká ľadová púšť a rovnaké tmavé hradby lesov vo Švédsku a Rusku.
Čo všetko obnáša môj “život v lese”? Môže vôbec niekto vybrať hlavné body a položiť ich na papier? “Skúste to zhustiť”, vravia redaktori. “Nechaj spomienky tiecť”, “povedz mladým”, “oživ pamäť vrstovníkov”, vraví mi moje staré ja, ktoré túži po návrate do čias zlatej mladosti.
Mal som čas zazrieť panenské lesy, nedotknuté sekerou, počnúc zalesnenými ostrovmi Llandského súostrovia, až po húštiny lesov v južnej Tavastii, v Suomenselkä, v Karélii, Kainuu a južnom Laponsku, kde vtedy nebol ani jeden chodník. Boli aj lesy, kde človek mohol, možno raz za hektár, nájsť týčiaci sa peň. V dedinách sa spomína, ako bolo niekoľko rovných obrovských kmeňov dotiahnutych na pobrežie na stavbu lodí, takýto kmeň v plnej dĺžke ťahalo päť koní. Človek mohol ísť míľu za míľou Vienanskej divočiny v divokých krajoch Mujejärvi a Jonkeri v Nurmes a Kuhmo bez toho, aby videl stopy po ľuďoch: žiadne triesky, žiaden táborák. Odtiaľ viem, čo to znamená to upadnúť do vytŕženia, do iného stavu mysle, stratiť z mysle cestu na mape a nasledovať len približný kurz kompasu, uložený v hĺbkach mysle – a ísť priamo k veľkej jedli, ktorá bola obývaná orlami skalnými a ich mláďatami, bez toho, aby som vedel, v ktorej provincii vlastne som, či v Oulu či v severnej Karélli.
Ach, tie kedysi majestátne divočiny Ranua a Pudasjärvi, kde som tiež kráčal po stopách zlatých orlov, oh, Palovaara a ich v lete voľne sa pasúce stáda koní na každom kroku, so zvoncom, ktorý visel na krku vedúceho žrebca, Vilmivaara a Soidikangas, pôvabnejšie než samotní bohovia! Tam som urobil svoj rekord v nepretržitej chôdzi, tridsaťšesť hodín v ustavičnom parnom prúde, keď sa môj spoločník bez kompasu stratil v divočine a musel som ho hľadať. A inde, obrovské staveništia v Pudasjärvi, kde rozľahlé močariny boli zmenené na obývané plochy – tá zatrpknutosť správcov, technikov a predsedov štátnych lesov, keď hrebene s najkrajšími borovicami, hraničiace s otvorenými bažinami, boli rozdelené medzi farmárov.
Tiež si pamätám nespočetné množstvo lesných chatiek, do ktorých drevorubači a lesní robotníci -slovo “pilčíci” ešte neexistovalo- nosili po chodníkoch a cestách dlhé míle zásoby jedla. Pamätám si zimný zhon cez deň a nočné skupinové chrápanie a počas leta ticho, v ktorom ostali len dvaja starí strážcovia, čo tu žili po celý rok. Spomínam si na transport kmeňov, ktoré som videl počas zimných potuliek na bežkách: objavili sa nečakane ako duchovia, spodné vetvy smrekov sa rozprestreli na bok ako záclony, práve vtedy ste začuli vŕzganie povozu, ktorý deväť koní, s parou nad chrbátmi, ťahalo z lesov až na pobrežie. Na jar po nich nezostala žiadna stopa okrem slamy, ktorú dal uložiť vodca kolóny proti šmýkaniu na najstrmejších zrázoch, a aj tú postupne pozbierali a vyniesli do svojich hniezd na najvyšších vrcholcoch borovíc orliaky morské. Potom les na polroka utíchol, muži boli na pobreží alebo pracovali s nástrojmi na odkôrnenie dreva na skládkach dreva pri cestách, už v marci na slnečných brehoch vyzlečení do pol pása, a potom od prvého mája na svojich poliach.
Živo si spomínam na prvé trasy pre bicykle a mopedy v štátnych parkoch Perho, Halsua a Lesti. Neskôr ku nim pribudli hrboľaté, v zime zľadovatené poľné cesty, ale ani tie nevydržali dlhšie ako predchádzajúce. Teraz máme sieť štrkových ciest, ktorých stovky alebo možno tisíce kilometrov rozparcelovali lesnú krajinu na malé kúsky a zohavili ju. A následne takto zohavili aj jazerá v lesoch, priniesli do nich sklolaminátové lode, stánky s občerstvením a preplnené autobusy, všetko vo variáciách každej farby dúhy.
Burácanie a rachotenie holorubov bolo odštartované v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia kórejským obchodným koncernom. Spomínam si na prvé takéto otvorené priestranstvo, ktoré som videl na stovkách hektárov v kraji Luopioiset v lesoch Yhtyneet Paperitehtaat, tieto rozsiahle plochy boli teraz ležali holé po predpísanom vypálení, čierne a do ďaleka sa týčiace. Môj vtedajší spoločník a neskorší doktor, Pekka Putkonen, ich pomenoval kliatbou Kullerva a dodnes sa pod týmto označením objavujú v mojich poznámkach. Toto priestranstvo bolo ďalej rozšírené mužmi s pílami pre jedného alebo pre dvoch. Ľudia a práca boli dostupné v nekonečnom množstve, tak ako sú vlastne dostupné aj dnes, bolo by možné dať sťať lesy len pomocou vreckových nožíkov. Ale technika sa už vtedy zakráadala a onedlho bola pripravená zaútočiť na samotné srdce divočiny a na čokoľvek iné takto zbaviac človeka všetkého, čoho je hodný: ťažkej práce, snaženia a premáhania sa. Prvá motorová píla počas zimnej prechádzky v zázemí Pälkäne Ruokola signalizuje strašnú zmenu v mojom živote, v tom istom roku, v auguste som svedkom prvého veľkého nasadenia motorových píl pri ťažbe v panenskom lese v Ilomantskej Narve. Potom miesto ťažby, ktoré som videl túto jar, v roku 1993, no na tom už vlastne nezáleží.
Ale po prvé a predovšetkým, pamätám sa, čo sa pred mojimi očami stalo so stromami, rozplynuli sa mi pred mojim zrakom ako topiaci sa sneh. Borovicové háje so stromami, ktoré mali kôru pevnú ako štíty, sa stratili, večné husté a tienisté smrečiny zmizli, toto všetko bolo nahradené krovinatým porastom lesných škôlok, ak vôbec bolo niečim nahradené. Každá breza s kmeňom hrubším ako noha sa vytratila. Osikové háje boli zlikvidované najefektívnejšie, tie staré bútľavé osiky, na ktorých, ak by som sa na ne vyšplhal, mohol by som zakrúžkovať tri stovky kaviek, sov a hrdličiek, zmizli už v päťdesiatych rokoch. Holoruby začali v päťdesiatych rokoch ďaleko od miest, no v osemdesiatych rokoch sa dostali až ku dvorom domov a na pobrežie. Aby sme to zhrnuli, množstvo dreva kleslo nepredstaviteľným tempom. Spočítal som, že v lesoch okolo dedín Tavastie zostala na začiatku osemdesiatych rokov tretina metrov kubických dreva oproti stavu na konci štyridsiatych rokov, neuveriteľná dvojtretinová strata za tridsať rokov. V iných častiach sú škody ešte väčšie, najhlbšie bol touto krutosťou zasiahnutý sever krajiny. Už koncom päťdesiatych rokov bol starý majster z Pudasjärvi nahnevaný, lebo nenašiel ani jeden strom, z ktorého by mohol urobiť aspoň bič pre dieťa.
Úspech propagandy ťažobného priemyslu v boji proti realite je ohromujúci. Čo som opísal vyššie som videl na vlastné oči alebo na snímkach zo satelitu. Vyhlásenia ťažobného priemyslu o úspornej ťažbe a zvyšovaní štátnych rezerv dreva bolo väčšinou bez výhrad prijaté- ľuďmi, ktorí zriedkavo vidia les čo i len z okna automobilu, ľuďmi, ktorí sa domnievajú, že všetko zelené, čo nie je pole, je zákonite lesom. Týmto klamstvom bola verejnosť kŕmená z takmer každých novín. K môjmu počudovaniu som tieto isté štatistiky videl aj v knihe, ktorá je ináč starostlivo spracovaná a na iných miestach alarmujúca “Stav životného prostredia vo Fínsku”. Ako vravel Goebbels, neustálym opakovaním sa z klamstva napokon stane pravda.
Čo všetko je za všetkými týmito lesníckymi štatistikami, Ako boli zozbierané? Prihodilo sa mi to, čoho som sa na počiatku obával -prepadol som spomienkam, stratil niekoľko strán a unavil čitateľa. Dám mu týždeň na oddýchnutie a dúfam, že poslúži aj na to, aby našiel chuť pokračovať.
1993
Radikálny environmentalizmus 
Pridaj komentár