Časť 2.: Obrnený idiot

Je pozoruhodným sociopsychologickým javom, že inteligencia a hlúposť nie sú všade rozložené rovnomerne blízko čísel, ktoré by zodpovedali štatistickej pravdepodobnosti. Sú niektoré odbory a špecializácie, v ktorých sa hlúposť zvlášť akumuluje, kde si tak povediac ustlala.

Aby sme začali niekoľkými príkladmi: do úvahy prichádzajú sociológovia, meteorológovia a ekonómovia. Uvádzam ich sem pre útechu ľudí pracujúcich v lesníctve, dá sa povedať z humánnych dôvodov. Profesionáli v lesníckom odvetví sa od iných odborníkov nelíšia svojimi činmi pri okamžitom porovnaní, ale až v momente, keď sa na ich konanie pozrieme z dlhodobého hľadiska. Lesníctvo a lesníci vytvorili skutočný ostrov ľudskej hlúposti.

História lesného hospodárstva vo Fínsku je cestou plnou agónie, nekonečnou reťazou chýb a nešťastí. Keď bolo napokon pomaly a s horkosťou opustené jedno chybné smerovanie, takmer okamžite ho nahradil druhé. A všetko sa to dialo po celej krajine tak, ako je typické pre centralizovanú, systematizovanú ekonomiku. Najznámejším príkladom bola snaha o vyhubenie briez celou touto obrovskou mašinériou, kým sa breza zrazu nestala jednou z pre priemysel najviac cenených drevín. Rovnako veľké boli straty, ktoré spôsobilo “kalelointi” teda vyčisťovanie priestranstiev, keď sa zhadzovali skupiny mladých stromov na miestach, kde lesná škôlka nebola rovnomerná. Týmto spôsobom sme stratili tridsaťročné stromy a získali sme, v prípade úspechu, lesnú škôlku s porastom, ktorý mal vek 0, na štvrtine alebo pätine pôvodnej rozlohy.

V každom prípade u lesníkov nezostala ani stopa po kalkulačných schopnostiach na úrovni základnej školy. Celkový rozsah obchodu, kde možno plný vzrušenia sledovať zvyšovanie ročného obchodného rastu, ktorý zároveň prerieďuje les na úroveň, keď drevo rastie dvojnásobne rýchlejšie ako v pôvodnom príliš hustom, zakrpatenom, degenerovanom lese. Aj keď počet kmeňov stromov stúpol päťnásobne, na radosť lesníkov, po ktorých tvárach stekali horúce slzy šťastia, ziskom bolo drevo mizernej kvality, ktoré privolávalo zúrivosť a zúfalstvo stavbárov. Osobne dobre poznám to druhotriedne drevo pochádzajúce z takto vysadených lesov, v ktorom zostane hlboká šľapaj, keď sa naňho stúpi.

Po mnoho rokov boli lesy využívané tak, že sa rúbali veľké stromy a menšie stromy boli ponechané, kým nevyrástli do výšky, keď boli vhodné na výrub. V takomto spôsobe výrubu nebola žiadna chyba okrem tej, že išlo o spôsob diktovaný sedliackym rozumom a farmárom pri nej nebola potrebná odborná pomoc expertov. Pre tento jediný dôvod odborníci v lesnom hospodárstve nazvali túto metódu selektívnym vyrubovaním a vyhlásili ju za extrémne škodlivú pre les. Tak ako obyčajne na dlhú dobu uverili tomuto klamstvu, pretože si mysleli, že malé stromy, skryté v tieni, chradli a stratili svoju schopnosť pokračovať v raste. To je dôvod, prečo by celý les mal byť vyrúbaný naraz a namiesto nech by mal byť vysadený nový, pravidelný porast rovnakého veku. Tak sa zrodili holoruby, najväčšia skaza fínskych lesov od poslednej doby ľadovej.

Celá táto teória, ktorá dodnes určuje spôsob, ako sa chovať a využívať pôdu vlasti, je samozrejme, holým nezmyslom. V skutočnosti môže totiž strom, ktorý po dlhé roky sníval v nutričnom tieni, v okamihu, keď dostáva dosť svetla a miesta začať radostne rásť. Podrobne som sledoval niekoľkých vytrvalých farmárov, ktorý sú schopní brániť sa tlaku veľkých lesohospodárskych firiem  a predávať novú dávku kvalitného dreva každých päť až desať rokov. Zvyšky kvalitného dreva, ktoré možno zohnať vo Východnom a Centrálnom Fínsku sú plne spojené s týmito nemnohými starými mužmi. Produktivita postupne dorastajúceho lesa je z dlhodobého hľadiska väčšia ako v lesoch, kde sa strieda úplne vyrúbanie s prácnou výsadbou.

Takže po holoruboch nasledoval zmätok nazvaný “obnova lesa”. Hrozné zrážanie a trieskanie, armády mechanizmov, ktoré poorali alebo aspoň poznamenali skaly po celej krajine, milióny hektárov s biliónmi jaziev. A obrovská variácia metód obnovy – výsledky týchto experimentov bude vidieť až o mnoho rokov, a aby boli naozaj priekazné, museli by byť uplatnené na území porovnateľnom aspoň s rozlohou Dánska.

Ako vyzerá takáto “reforma prírody”? Niekoľko borovíc je ponechaných okolo otvoreného priestranstva na semeno. Niečo (nové a)zvláštne bolo aj na spôsobe, akým bolo smrekové drevo okrem tých pár stromov vyrúbané, v tom čase som totiž na takom mieste nazberal drevo na dva roky kúrenia, ktoré tu drevorubači ponechali ako zvyšky. Nech je to ako chce, dlho pred ďalšou sezónou výsadby sa tých pár stromov, ktoré boli ponechané na semeno, zrútilo počas jesennej búrky, borovice aj smreky sa vyvrátili a zanechali iba čierne kruhy koreňov týčiace sa nahor. Po niektorých smrekoch zostali až trojmetrové polámané kmene. Otvorené priestranstvo sa tak začalo ďalej rozširovať hlboko do lesa, kým došlo k miestu, kde bol les schopný vzdorovať búrkam.

Obnovovanie lesa výsadbou semien je tak zriedkavé, že rovno môžem prejsť na výsadbu prostredníctvom sadeníc. Jej obrovská popularita môže byť vysvetlená hlavne obrovským rozšírením pestovania a predaja sadeníc. Poďme si narýchlo porovnať dva druhy stromov, jeden za druhým.

Od holorubov sa entuziazmus šíri ešte ďalej. Aj pasienky a polia v okolí dostávajú pekné rady tmavozelených smrekových sadeníc. V druhom alebo treťom roku príde jesenný mráz v čase, keď rastliny stále rastú a nie sú na neho pripravené. Tmavozelená sa mení na hnedú a tieto pravidelné rady sa zrútia nadol do trávy, do jemného objatie vlhkej masy rastlinstva, do milosrdného udusenia. Ale európskej breze mráz nevadí, prekvitá v plnej sile. Skutočne prosperuje v spojení s losmi, ktorý jej semená prenesú na miesto novej výsadby hocikam v celom Fínsku. Losia metóda kultivácie mi pripomína mi pripomína starú povesť o kráľovi a šachovnici, kráľ dal na prvý štvorec jedno zrno pšenice, na druhý dva, potom štyri, šestnásť… Dve halúzky na mladom brezovom stromčeku prvý rok, potom štyri, osem, šestnásť…

Existoval tiež trend výsadby geneticky upravených stromov pre potreby zápalkární, aj keď ten nikdy nedosiahol celonárodnú škálu s tisícmi hektárov. Hádate prečo? Pretože toto upadajúce odvetvie bolo zhruba v tom istom čase potichu presťahované do zahraničia.

V každom prípade, obchod s borovicovými sadenicami je jednou z najväčších celonárodných obchodných akcií. Následky v teréne sú desivé. Nemám na mysli len Laponsko, kde takéto škôlky zopár rokov bojujú o prežitie, kým sa nestratia v tundre. Bol som dieťa, keď som pozoroval “vyčisťované priestranstvá” v južnom Fínsku, z ktorých dodnes aj tie najbujnejšie sú pokryté len burinou. Spočítam teda, koľko z tých deformovaných poohýbaných rastlín má ešte stále nejaké zelené ihličie. Minulý rok to bola ešte každá piata, tento už len každá ôsma. Raz som sa prechádzal po veľkej otvorenej lesnej škôlke v Hauho, kde preventívny postrek proti tráve a burinám zabil aj každý päťročný stromček. Napriek tomu najmä vo farmárskych oblastiach som videl aj zopár prosperujúcich lesných škôlok a mohol som urobiť nejaké výpočty: každá šestnásta alebo osemnásta z borovíc bola ako-tak rovná, ostatné predstavovali tú najvýstrednejšiu zbierku ohybov, slučiek, zrastených kmeňov a uhlov, akú si možno predstaviť. Najväčší údiv, ale príde, keď sa snažíte stlačiť a ohnúť tie najmizernejšie z nich, správajú sa akoby boli z gumy, pokývajú sa a ohnú  späť do pôvodného tvaru, aj keď niektoré majú len hrúbku ruky.

Toto všetko dokazuje, že lesník nechápe nič o jednotlivom strome, ani o celistvosti lesa: ako cítia, aké majú potreby, a čo dokážu vydržať. Lesy nie sú až tak neuveriteľne zraniteľné, dokážu odolať červotočom, zajacom, losom aj búrkam. Takže dovoľujú tu a tam zrúbať aj nejaký ten strom človeku. Hustota a úkryt sú základné vlastnosti potrebné pre kvalitný les, a preto čo i len uvažovať nad lesom zloženým z jedného druhu stromov, je totálny nezmysel.

Podobný problém sa dotýka aj vysušovania močiarov, aj keď tu už prechádzame k inému typu našej krajiny, k tomu, ktorý jej dal meno(1). Vysušenie fínskych močiarov bolo označené za jednu z najväčších rán, ktoré v dvadsiatom storočí utrpela príroda. Čo môže byť zaujímavé, je fakt, že na pätine tohto územia nevzišlo ani jedno semeno a pravdepodobne žiadne ani nevzíde a zisk zo zvyšku je zhruba rovný výnosom z bankových úrokov. Miliardy dolárov sa vyhodili do vzduch, keď sa používali a opotrebúvavali dovezené stroje a dovezený olej a nafta boli spaľované na pôde močiarov a bažín. Tieto peniaze ešte stále mohli byť v štátnom rozpočte.

Aký bol zisk z tohto všetkého? Na každom kroku sme vytvorili a zhromažďovali obrovské straty, ktoré zgumovali skromné úspechy a víťazstvá v iných odvetviach. V tomto prehľade som nepovedal ani slovo o základnej filozofii drevospracujúceho priemyslu, ochrane živého tvorstva, ani o množstve oxidu uhličitého v atmosfére a podobných veľkých veciach. Hovoril som len o limitovanej perspektíve z pohľadu ekonomiky malého Fínska. A aj z tohto pohľadu je konečný výsledok hier v obchode s drevom vo všetkých ohľadoch negatívny. Bez lesných odborníkov, škôl a profesionálov v tomto odbore by Fínsko produkovalo rovnaké množstvo kvalitnejšieho dreva a lesy by boli neporovnateľne hustejšie. Nezabudnuteľné označenie -“obrnený ničiteľ”-, ktoré dal fínskym lesohospodárom Urpo Häyrinen, veľká osobnosť programov pre ochranu národných parkov a obnovu močarín, by mohlo byť kľudne pozmenené na obrnený idiot.

1993

(1)Fínsko je vo fínštine nazývané Suomi. Slovo suo znamená močiar a tvorí prvú slabiku názvu krajiny.